Cena Andreja Hlinku: Laudatio Antonovi Laučekovi

Cena Andreja Hlinku: Laudatio Antonovi Laučekovi

Stalo sa tak v Bratislave 16. augusta 2018 pri príležitosti 80 rokov od úmrtia Andreja Hlinku.

„Niekedy stačí jedna veta, ktorú počujete, a tá sa dá rozviť do príbehu.“ Takto málo stačí k písaniu rodákovi z Ružomberka-Černovej docentovi Antonovi Laučekovi.
 
Spisovateľ a vysokoškolský pedagóg začal s autorskou tvorbou už na strednej škole ako sedemnásťročný. Po štúdiách slovenčiny a nemčiny v Banskej Bystrici si doplnil svoje vzdelanie v Prešove v odbore slovenčina-dejepis. Po mnohoročných skúsenostiach s učiteľstvom na strednej škole, výchovou mladých, slobodným povolaním, ale i riaditeľovaním v Domove mládeže v Ružomberku, vstupuje Anton Lauček na akademickú pôdu, na ktorej pôsobí od roku 1995, najprv na Pedagogickom inštitúte sv. Ondreja a neskôr na Katolíckej univerzite v Ružomberkučím stojí aj on pri zrode slobodného a nezávislého katolíckeho vysokého školstva na Slovensku po Nežnej revolúcii. Akademický titul philosophiae doctor získal taktiež v Banskej Bystrici v roku 2004 v odbore teória a dejiny slovenskej literatúry a potom v roku 2011 sa v Ružomberku habilitoval na docenta v odbore teória a dejiny žurnalistiky. V súčasnosti pôsobí na Katedre pedagogických štúdií Fakulty humanitných vied Žilinskej univerzity v Žiline.
 
Kultúra neexistuje bez identity: docent Anton Lauček sa identifikuje s Černovou, s Ružomberkom, s regiónom Dolného Liptova, kde žije a tvorí. Identifikuje sa s osobami a miestami, ktoré do jeho života často náhodne vstupujú – a on im umožňuje vstúpiť do literatúry. Rovnako sa identifikuje aj s osobnosťou Andreja Hlinku, ktorý sa v Černovej narodil pred 154 rokmi. Je príznačné, že Lauček tak citlivú a vnútorne boľavú tému streľby do Černovčanov z 27.októbra 1907 spracúva v historickej novele Cez utrpenie ako 47-ročný a ďalšie historickobeletristické dielo Andrej mu vychádza, keď má 57 rokov. Napriek tomu, že je po celý život obklopený černovským a hlinkovským geniom loci, akoby až musí dozrieť čas, aby si trúfol autorsky sa popasovať s minulosťou vlastného rodiska a rodákov.
 
Hlinkova osobnosť neustále priťahuje, ale i budí vášnivé diskusie aj 80 rokov po jeho smrti. Najprv bol pár rokov po auguste 1938 oslavovaný, neskôr štyridsať rokov zatracovaný, a až postupne po roku 1989 dokážeme túto významný postavu slovenských dejín zbavovať všakovakých nálepiek a vidieť ho takého, aký bol. O to je významnejší práve Laučekov počin, ktorý po prvýkrát v slovenskej literatúre beletristicky spracoval detstvo a mladosť Andreja Hlinku. Otvára sa nám svet, v ktorom sa mladý Andrej konfrontuje s maďarizáciou, s nedostatkom financií na štúdiá, ale musí sa vyrovnať aj so smrťou oboch rodičov, kým sa stane služobníkom Božím. Kniha sa symbolicky končí Hlinkovou vysviackou na kňaza v roku 1889. „A tak svätá omša a obrady spojené s vysviackou pokračovali a neúnavné červienky stále brnkali ponad hlavy prítomných. Na okamih sadli na vchodovú mrežu s muškou alebo červíkom v zobáčiku, iba kukli trnkovým očkom a vzápätí vleteli dnu. Nič ich nepomýlilo.“
 
Spomeňme, že fragmentom Andrej sa výpočet Laučekových historických diel nekončí, práve naopak: obidve novely Cez utrpenie a Andrej vyšli dvakrát spoločne pod názvom Černovčania, neskoršie vznikla aj divadelná hra a rozhlasové pásmo Andrej – školské roky a Andrej Hlinka sa tiež objavuje aj v Laučekových mikropoviedkach a glosách Iba tak vychádzajúcich od roku 2007.
 
Andreja Hlinku vnímame väčšinou cez prizmu politiky alebo kňazstva, no práve beletria umožňuje viac vstúpiť do jeho vnútra, odkryť jeho osobnostné a povahové črty a príťažlivou formou spracovať jeho život. Ako píše sám docent Lauček, „Andrej Hlinka ako veľká životopisnohistorická téma na svoje beletristické spracovanie ešte len čaká. Hlavne cez kvalitné umelecké dielo môžeme nenásilne novým generáciám oznamovať, akého kňaza a politika zapáleného pre národnú myšlienku sme tu vlastne mali. Ukázať jeho charakter, obetavé skutky, ale aj chyby a pády. Obyčajne ľudsky sa im nevyhol, padal aj vstával, ale to všetko v mene myšlienky, za ktorú horel – myšlienky hrdého a samostatného národa.“
 
Anton Lauček smeruje k okrúhlemu životnému jubileu 70 rokov. V tomto veku práve Hlinka často myslieval na mladých a povzbudzoval ich byť nielen dobrými Slovákmi, ale aj dobrými kresťanmi – čo v jeho očiach bolo to isté. V roku 1934 Hlinka v revue Politika apeloval na budúcu slovenskú inteligenciu: „Všetci musíme pracovať. V prvom rade pri svojich povolaniach v škole, na univerzite, v úradoch a pri iných zamestnaniach. Pracovať svedomite, s chuťou a vytrvanlive. Ale aj mimo zamestnania čaká sa od vás práca: špecializujte sa v niektorom odvetví svojho povolania, bádajte, tvorte a doplňujte nedostatky naše na poli vedy, písomníctva a umenia. Pracujte v spolkoch kultúrnych, hospodárskych, ľudovýchovných, náboženských, športových a telovýchovných, ale všade v duchu slovenskom. Keby sa takto pokračovalo, Slovensko ozývalo by sa radostným spevom pracujúcich, nebolo by toľko pesimizmu a beznádejných pohľadov, nebolo by takej rozpoltenosti národnej, práca by nás všetkých spájala.“
 
Čo spája 70-ročného Hlinku a 68-ročného Laučeka? Černovský spisovateľ skutočne napĺňa Hlinkov odkaz: pracuje. A pracuje s chuťou, na univerzite, a „tvorí a doplňuje nedostatky naše“ vedecky a umelecky. Preto Cena Andreja Hlinku putuje do správnych rúk a je naším želaním, aby po Andrejovi Hlinkovi a Antonovi Laučekovi ostali ďalší zapálení pokračovatelia ich duchovného a morálneho odkazu. Nemôžeme však zabudnúť kriticky myslieť. Veď čo ostalo z Hlinkovho odkazu? Docent Lauček odpovedá: „Treba sa spýtať napríklad maturantov, čo o Andrejovi Hlinkovi vedia a možno jeden zo stovky si spomenie, že to bol kňaz alebo hokejista, nič viac. Ďalší bude tvrdiť, že Andrej Hlinka založil Hlinkovu gardu. Ostatní povedia, že toto meno počuli prvý raz. To bude všetko, čo sa od držiteľov súčasného maturitného vysvedčenia dozvieme.“
 
Nech nás kritické Laučekove slová neodradia, naopak, jeho vášeň pre materinský jazyk a láska k histórii a literatúre nás môžu inšpirovať aj dnes. Laureátovi tohoročnej Ceny Andreja Hlinku prajeme ešte mnoho tvorivých nápadov a naše laudatio završujeme jeho vlastnou rečou:
 
„Literatúra by mala ponúkať človeku hlavne krídla na let vznešenou krajinou dobra, fantázie, nežného smútku a nádeje. Dá sa to robiť so zaťatými zubami, úporne ukladať riadok po riadku, prípadne do odpadnutia chrliť celé strany v extáze nadšenia z toho, čo všetko je dovolené čitateľovi sprostredkovať. Alebo sa môžete pokúsiť o pár slov na zamyslenie, úsmev, poučenie aj ľahko-vážne a s byľkou nadsadenia, jednoducho a iba tak.“
 
Laudatio k Cene Andreja Hlinku udelenej doc. PaedDr. Antonovi Laučekovi, PhD. odznelo v skrátenej podobe 16.8.2018 počas národného spomienkového programu v Dome Kultúry v bratislavskom Ružinove.