Pavol Stano: Prečo je Hlinka inšpirujúci aj dnes?

Pavol Stano: Prečo je Hlinka inšpirujúci aj dnes?

Túto náročnú otázku sa rozhodol zodpovedať vydavateľ Pavol Stano z Post Scriptum.

Človek žije v čase a či chce, či nechce, dotýka sa aj minulosti, s ktorou ho spájajú predkovia, vyrovnáva sa s nimi svojím spôsobom. Vraví sa, že zdravé rodinné, rodové väzby majú významný dopad na integritu osobnosti. Odstrihnutie sa od koreňov, radikálna vzbura signalizujú zväčša nevyrovnanosť a potenciál odklonu od primeranej miery kontinuity.

Pravdepodobne sa dá vidieť analógia s národom. V polovici 30. rokov minulého storočia sa jeden náš popredný politik vyjadril, že „národ za prítomnosť svoju ďakuje minulosti a na tejto sa zakladá jeho budúcnosť.“ Nuž, ako teda vnímať minulosť? Ako vnímať Andreja Hlinku? Dá sa to rozlične. Veď osobnosti, ktoré sa v našej minulosti vynárajú, môžu byť hodnotené ako patriace do panteónu, ale aj do panoptika – podľa toho, akým spôsobom, cez aký filter sa na ne pozerá, aký uhol pohľadu sa „udomácni“ vo verejnom priestore. To dnes znamená – v médiách...

Žiaľ, Slováci dnes nemajú sformulovaný svoj národno-historický naratív. Pri všetkom akceptovaní individuálnej rôznorodosti a plurality by sa malo dať sformulovať jadro príbehu nášho národa, na ktorom by sa zhodla jeho podstatná časť. A ten by tvoril akýsi kánon, o ktorom by platilo, že sa k nemu vo všeobecnosti pristupuje s istou mierou úcty, pokory, láskyplnosti. Andrej Hlinka by mal v ňom dôstojné miesto.

Prečo je Andrej Hlinka stále inšpirujúci? Napríklad:

Lebo predstavuje ohromný osobný príbeh – dôkaz ako z masy ubiedených Slovákov v závere 19. storočia môže vlastným pričinením, napriek rozličným protivenstvám, vytrysknúť gejzír energie, ktorá mení svet.

Lebo mal úprimné a čisté úmysly ‒ svoj život na prvom mieste zasvätil snahe zlepšiť životné podmienky obyčajných ľudí jednotlivo i rozvoja národa ako celku a vlastná činnosť sa mu nestala zdrojom osobného prospechu.

Lebo porozumel svetu, pochopil na čom stavať, čo je dôležité ‒ ako katolícky kňaz verne uplatňoval Bohom dané a Cirkvou hlásané princípy a zásady hovoriace o láske, nezištnej obete,  hľadaní cesty, konaní v záujme dobra.

Lebo mal jasno, kam chce slovenský národ pozdvihnúť ‒ pochopil, že „bezmenná“, svoju národnú identitu možno v širšom kontexte ani netušiaca pospolitosť medzi Dunajom a Tatrami, sa môže postaviť na roveň iných národov, keď bude sebapovedomá, zorganizovaná a zvrchovaná; za 50 rokov Hlinkovho aktívneho života sa Slováci stali schopnými rozhodovať o sebe (to neznamená, že vždy ideálne, bez chýb).

Lebo bol vytrvalý, konzekventný a konzistentný – problémy pomenúval priamo, nevzdával sa pri neúspechu, nemenil názory, nerobil kompromisy, nepovzbudzoval k nenávisti ani nevyzýval na násilie; vážil si odkaz svojich veľkých predchodcov: bernolákovcov, štúrovcov, memorandistov, matičiarov a nadväzoval naň.

Nezišiel by sa nám tu jeden taký aj dnes?

Pavol Stano

Autor je vydavateľ.