Parlamentné prejavy: Blaho spoločnosti súvisí s nerozlučiteľnosťou manželstva

52. schôdza Národného zhromaždenia, štvrtok 21. 5. 1919. Rozprava k návrhu zákona o reforme manželského práva, tlač 1007.

Posl. Hlinka: Veľactené Národné shromaždenie!

Reč kollegu Markoviča psychologicky bratá dotkla sa strún našich veľmi príjemne, lebo hovorila z neho tá duša slovenská, o ktorej by som povedal: "naturalitas christiana." On sám hovoril za svobodu úplnú, za slobodu svedomia, za slobodu presvedčenia a v tejto veci my ho nasledujeme. Ale, pánovia moji, keď niekto vystupovanie slovenského klubu a slovenských poslancov sleduje s pozornosťou, vidí v tom jakýsi systém. My sme členovia jednoho klubu, zastupujeme všetci Slovensko, tam sú evanjelici, katolíci, ba i z českej strany pokrokovej, ale jeden systém naším slovenským klubom, jedna červená nitka sa tiahne, že každý si vezme smelosť náš katolický klérus urážať. Bohužiaľ pre železničné spojenie musel som 24 hodín rýchlikom včera cestovať a miesto o 12. hodine prišiel som o pol 9. večer, tak že som nebol svedkom osvedčenia kol. Bendu, ktorý ako Slovák hovoril, ale na slovenských katolíkov a slovenský klérus oheň a síru metal. (Výkřiky: To není pravda!) Jak mi bolo sdelené (Výkřik: Ano je to v protokole!), oheň a síru metal (Odpor). Ja som nebol prítomný, pane kolego, z autopsie veci nemám, ale hovoria to vážení mužovia ako Juriga, dr. Jehlička, ktorý je nie klerikál a ako mi hovorili vieryhodní mužovia, popieraná bola všetka zásluha katolíckeho kléru. Počujte, moji páni, rozvinul sa boj a ten boj sa systematicky šíri do bratského národa českého, do hlavného našeho mesta, do Prahy, a nielen Jehličku a kňazov, ktorí neboli Maďaróni, urážali, ale dovolili si povedať i to, že Andrej Hlinka je Maďarón. (Výkřiky: Hanba!) Stojím tu v tomto okamžiku a skladám vám immunnitu, skladám vám vôbec právo obrany, len jeden čin mi povedzte, kde Andrej Hlinka nebránil Slovákov - vždy a stále? (Výborně! Potlesk). Páni moji, čo vám poviem, to je nie parabola, ani allegoria, ani román, ale smutná skutočnosť. Tu máte Jurigu, tu máte Hlinku, ten dostal 24 mesiacov žalára a odsedel ich, ja 42 mesiace a odsedel som ich, my dvaja sme toľko učinili za slovenský národ, ako všetci evanjelici v tomto čase. (Výborně! Výkřik: A co socialisté?) Na tých dôjde. Tí tu neboli. (Výkřik: Sedění není práce!)

Sedenie nenie práca? Pánovia, ja som muž, nechcem neparlamentárnych výrazov použiť... (Posl. Charvát: Ministerstvo vnitra vám to dokazuje!). To je nie pravda. Andrej Hlinka, ktorý roku 1918. od 30. rijna chodí po Slovensku, reční, Andrej Hlinka bol prvý, ktorý zdvihol ruku a prisahal po prevratu prvý. (Výborně! Potlesk). Andrej Hlinka bol prvý, pánovia, (Hlasy: Šrobár!) Šrobár bol v tú dobu v Prahe. Šrobár bol v Mikuláši 1. kvetna, to ešte republika nebola, to bolo to sebaurčenie národov (Výborně! Různé výkřiky). I na tú šibenicu prijdeme. K nej samej prijdeme. V kvetnu 20. bol som v Martine; tu je Dula, hovoril v Martine prvý. Pánovia, na schovávanú si nehrajme! Oči si neviažme! Otvorene povedzme: či s Čechmi či proti Čechom, či pre samostatnosť, či nie. (Výkřiky posl. Janošky). Ráčte mne to dokázať! Vidíte, pánovia, to je jednota slovenského klubu! To je evanjelický kňaz, ktorý o katolíckom kňazovi si dovolí niečo takého tvrdiť. (Výkřiky). Ráčte, páni moji, dokazovať a nevykrikovať! Ja vám poviem, čo trpeli katolícki kňazia. Roku 1916 dostal Jozef Kačka, farár 15 rokov žalára; len ťažko zachránil sa od šibenice. Bol žalarovaný, preto, že on kňaz dovolil si učiniť to, že povedal: "Nebuďte proti Čechom, nezabíjajte!" Za to dostal 15 rokov, bezmála šibenicu.

Kostolný kaplán Karol Kmeťko bol na čas ako poľný kurát vojenský. Keď prišli Česi, ukázať dvom českým legionárom cestu, a prišiel do rúk maďarských. Chceli ho zastreliť. V Košiciach bol bitý a zničený prepustený. Tu je Kmeťko. Je tu farár kostola v Mariatále, Závodský Jozef. Na počiatku vojny on hovoril: "Ja sa stotožňujem s Jurigom. My sme Slovania, my sme Slováci." Ten pánovia, odsedel si 2 roky v obyčajnom žalári. (Výkřiky.) V renaissanci ste nesedeli, Vy ste sbierali smetánku. My sme sedeli. Fundárek, ktorý bol v Král. Hradci klerikom, prišiel domov. Dámy veľkobytčianske dávaly kvetiny slovanským bojovníkom, invalidom. Dostal pol roku žalára a odsedel si ho. Pánovia, potom Tománek. Toho znáte. Bol poháňaný z dediny na dedinu. (Výkřiky). Kto je bez chyby, nech vezme kameň a hodí po ňom. Prestál mnoho. Trpel, bol preháňaný a nerozpakoval sa držať tú zástavu, ten prápor slovenský, ten katolícky ľud. Panovia, to sme boli my, bez chleba.

Chodím od roku 1894. na schôdze do Sv. Martina. Už v roku 1894. mal som disciplinárku, povedal som však biskupovi Szmrecsanyimu: To je politický akt, ja som hrešil proti zákonu, tam ma žalujte. Od roku 1894. dodnes, páni moji, môj život je stálym bojom za slovenský katolicizmus. (Výborně! Potlesk.) od tých dob nikto jediného činu opačného mne nemôže dokázať. Pri tom všetkom dovoľujú si, pánovia, český národ zavádzať: Hlinka vraj štve proti Čechom. (Hlasy: Hanba mu!)

Pánovia moji, ja píšem články - i dnes je môj článok v "Čechu" (obrací se na poslance Buriana). Čo je dokázané, pane Buriane. (Posl. Burian: Že prý jste proti Šrobárovi cosi vydal!). To je vec kriminálna! Pane Buriane, bude dobre nepraejudikovať, vec je u súdu. Tam máte všetko, neráčte imputovať človeku niečo. Ja som nútený sa očistiť a ukázať vám, čo som a kto som. Pánovia moji, Iglov, Podhraď, Levoče, Poprad, Košice, Abauj, čo myslíte, pánovia moji, tento východ, kto prebudil? (Hlas: Hlinka!) osobne nie, ale svojimi bratmi a kaplánmi. V Iglove kaplán Jozef Kostík, Poprad prebudil kaplán Jozef Tylka, Košice kaplán Ant. Straka a v Abauj zase kaplán Kofrit, Levoču Vilhelm Vilčínsky kaplán, Podhradie Jozef Jošťák, to sú kapláni z tej chudobnej strany, to je celá škola Hlinkova, či sa to Janoškovi ľúbi, alebo neľúbi.

Pánovia moji, to sú faktá proti faktám, argumenty proti argumentom, na budúce všetko dokázať a mne do reči skákať! Pánovia moji, aby som ako muž mohol vystúpiť verejne v tejto veci, som toto povedať musel. Reforma bola jak pro, tak contra osvetlená a odôvodnená, že k tomu pánovia moji, dodávať netreba. Ja len niekoľko dôvodov vážnych môžem uviesť, aby protivná strana videla, že nielen my ľudová strana, nielen my, katolíci, ale i nekatolíci i kresťansky smýšlajúci protestanti bránia nerozlučiteľnosť manželstva. Medzi nimi sám Göthe, o ktorom nemôžete povedať, že by nadržoval nám, že by bol priekopníkom a bojovníkom konzervatívnych živlov, naopak on bol slobodomyseľný a ten hovoril takto: "O manželstve musím s najväčšou vážnosťou a úctou súdiť." Vo svojom diele "Wahlverwandschaften" hovorí o manželstve. A ako mohutný protest zneje jeho hlas proti naštrbeniu manželstva, ktoré v ľahkomyslnosti romantikov upadlo na vážnosti. Tam jeho kňaz, farár hovorí: "Ten, ktorý mi napáda manželstvo, ktorý mi slovom, alebo - skutkom podkopáva tento základ všetkej mravnej spoločnosti, ten má so mnou do činenia. Manželstvo je počiatkom i vrcholom všetkej kultúry. Ono činí surového jemným a vzdelaný nemá krajšej príležitosti svoju útlosť preukázať. Ono musí byť nerozlučiteľným: poneváč ono donáša toľko blaha, že každé nešťastie jednotlivé voči tomuto nepríde do počtu. A čo máme hovoriť o nešťastí? Netrpelivosť je to, ktorá ľudí z času na čas napáda a v tejto sa potom za nešťastného pokladá. Nechajme pocit tento okamžik stranou a budeme sa za šťastlivých pokladať. Dať sa rozlúčiť, k tomu nenachádzam žiadneho vážneho dokladu. Stav človečenstva je v radosti a žalosti tak vysoko postavený, že poklesok jedného manželského páru ani do počtu nepríde. Je to nekonečná chyba, ktorá sa len večnosťou dá vykúpiť. Častokrát je to nepríjemné, dovolím, ale práve preto je ono správne. Či sme my nie aj so svedomím tak sosobášení, že by sme sa ho naraz chceli sprostiť, ponevač nám je ono najpríjemnejšie, ako by nám žena, alebo muž nepríjemným byť mohol."

Goethe sám nejedenkrát vyprával, že dvorský kazateľ drážďanský Reinhard mu na oči vyhadzoval, že tak liberálny človek ako on v manželskej veci tak rigorózne a konzervatívne stanovisko zaujíma. Rodinu nazývali cellou spoločenského života a ona je ňou nielen vo fyzickom alebo hospodárskom smysle, ona je stredobodom tvorenia človeka k všeobecnosti t. j. k zodpovednosti, súcitu, samopanovaniu, k obapolnej trpezlivosti a vzdelanosti. A práve preto, že ona je stála a nerozlučiteľná, stane sa jej trvanlivosť a všeobecnosť všestrannejšou, intímnejšou nad všetky mé ľudské pomery. Môžeme tvrdiť, že doživotné manželstvo je svedomím celej ľudskej všeobecnosti. Tak hovorí Goethe.

Mohol by som to dokazovať tiež štatisticky, ale uvediem ešte len výrok jednoho hlbokého mysliteľa, známeho štatistika von Öttingen, ktorý tvrdí, že "časté rozvody ohrožujú oživujúcu mravnú pôdu spoločnosti a otupujú mravný súd spoločnosti v záležitosti pohlavných vzťahov.

Iný protestant, I. Wernike, píše: "I mravne ľahostajný človek nebude manželskú rozluku za čosi prirodzenosti odpovedajúceho považovať, lebo manželstvo je najsvätejšia tvrdosť ľudského pozemského života, trebárs by sa ešte viac proti nemu útočilo".

Ale, pánovia moji, uvediem jednoho politika, a myslím, že je autoritou pred celým svetom. Slávny anglický štátnik Gladstone, ktorý sa rozhodne proti rozluke vyslovil. Dľa jeho slov od zavedenia rozluky mravnosť v Amerike i v Anglicku klesla. Medzi 100 rozsobášami je 99 pre výhľad na nový sňatok. Odpadne-li možnosť tohoto, bude sviatosť rodinného krbu zachovaná. On hovorí toto: "Rozluka manželská s novým sňatkom zničila koreň a vetvy stromu manželského a tým pevnosť a zdravie ľudskej spoločnosti". Takto hovoril k jednomu americkému štátnikovi, ktorý sa v záležitosti rozluky na neho o radu obrátil.

Ale, pánovia moji, i medzi voľne mysliacimi ľuďmi príjde niekedy papršlek hodne jasný a nám blízky. Podobne súdia i sami niektorí krajní voľnomyšlienkári, ktorí neváhajú uznať za ideál nerozlučné manželstvo, ku ktorému majú všetky naše snahy smerovať - tedy za ideál a štátnik musí brániť ideály, musí brániť čo najdokonalejšie statky, menovite, keď tvoria základ štátnosti, základ rei publicae. V knihe "Frauenbewegung und Sexualethik", vydané r. 1909 píše vodkyňa nemeckého ženského hnutia: "Prehĺbenie a sociálne upevnenie manželstva je najvyšším cieľom ženskej práce". Aký rozdiel, pánovia moji, medzi touto ženou a tou, ktorá tu predo mnou hovorila!

Anglický pozitivista M. Harrison hlása: "Vec, ktorej sme svoj život zasvetili, usiluje sa všemožne upevniť puto manželské a snaží sa pohnúť budúcnosť, aby to učinila nerozlučiteľným, leda smrťou". A priekopník moderného anarchizmu Proudhone hlása; "Manželstvo je čosi organického. Zákonodárnej moci sa prísluší chytiť iniciatívy ku všetkým zákonom, ktoré sa na manželské spoločenstvo vzťahujú, nech sú tieto vzťahy otázkami záujmovými alebo otázkami domáceho poriadku avšak na samé manželstvo neprisluší zákonodarstvu ruku položiť. Či je manželstvo inštitúciou absolútnej alebo pochybnej morality, ktorá je v úpadku alebo rozmachu? To sú otázky, o ktorých sa dá ľubovoľne disputovať, avšak iniciatíva k jej riešeniu nebude nikdy prislúchať vláde alebo zákonodárnemu shromaždeniu. Rozvoju mravov a vnútra, ľudskej prezreteľnosti, ako by to riekol, prináleží tu modifikovať, čo môže byť modifikované; zavádzať reformy, ktorých potrebnosť čas ukazuje... Po dlhých a vážnych diskussiách, po niekoľkoletých zkúsenostiach musel zákonodarca konečne uznať, že táto tak nežná a nekonečne dôležitá otázka nenáleží do jeho oboru: musel poznať, že pre nás minul okamžik, kde rozluka bez nebezpečenstva pre rodinu, a bez úrazu pre mravy v našich inštitúciách mohla byť zavedená: nemohlo mu zostať tajným, že vláda, chcela-li rozťať ten uzol, vydáva sa v nebezpečenstvo zničiť vo verejnej mienke to, čo zamýšľala upevniť a povzniesť."

Tedy pánovia moji - ale ešte jeden dôkaz, Les Confessions d'un revolutionaire z r. 1889 takto píše:

"Na otázky rozluky najlepším rozriešením je ešte vždy riešenie cirkevné. Cirkev v zásade nepripúšťa, že by riadne uzavreté manželstvo mohlo byť rozvedené, ale v istých prípadoch hlása teologickú fikciu, že manželstvo neexistovalo alebo prestalo existovať.

Klandestinita, pohlavná impotencia, zločin s občanskou smrťou, blud v osobe atď. sú pre ňu prípady, ktoré manželstvo rušia, t. j. cirkev má za to, že manželstvo nejestvovalo. Snáď by bolo možno takto vyhoveť potrebám společnosti požiadavkom morálky a úcte rodiny, keby sa táto teoria ďalej pestovala ako aby sa šlo k rozluke; lebo rozlukou manželskou manželská smluva nestáva sa ničím iným, ako smluvou o konkubinát. Samo sebou sa rozumie, že tieto uvedené dôvody nespočívajú na teologickej fikcii. Sú to vo všeobecnosti reálne veci. Čo sa týka občianskej smrti, tú cirkev medzi dôvody neplatnosti manželstva nikdy nepočitovala.

Mohol by som, pánovia z dôvodov rozumových mnoho dokázať, že cieľ manželstva, výchova detí, blaho spoločnosti, istota štátu súvisí s nerozlučiteľnosťou manželstva, ale do toho nebudem sa púšťať, lebo na túto otázku bolo už z mnohých strán posvietené. Majme tedy, veľactené shromaždenie, na mysli účel manželstva, výchovu dietok, pomer manželov k sebe, k rodine a celej spoločnosti, vezmime trebárs do ohľadu štatistiku, dejiny, alebo mravy; ba tu uvedené názory, tu uvedených odporcov cirkvi, vždy prídeme k tej konklúzii, že manželstvo má byť nerozlučiteľné a že najvyšší zákonodárca bol vo svojej múdrosti povinný sväzok manželský večným a nerozlučiteľným učiniť. Manželia pri vstúpení do stavu manželského - aby som toho výrazu použil - všetky mosty popália za sebou. To jest, museli sa všetkej nádeje na zrušenie sňatku manželského za života jednoho manžela vzdať raz na vždy.

Na základe týchto dôvodov návrh za predmet podrobnej debatty neprijímam. Len na takom základe keď bude manželstvo stáť a keď tak budeme chápať manželstvo pánovia moji, tedy mravnosť, šťastie a blaho republiky skvitne! (Výborně!)

 

Viac na: http://www.psp.cz/eknih/1918ns/ps/stenprot/052schuz/s052008.htm