Parlamentné prejavy: V štátnych veciach unitas, v národných veciach libertas, a vo všetkých caritas

88. schôdza Národného zhromaždenia, 20. 10. 1921. Rozprava o vládnom vyhlásení.

Místopředseda Buříval (zvoní): Uděluji slovo dalšímu řečníku panu posl. Hlinkovi.

Posl. Hlinka: Veľavážené Národné shromáždenie! Ctení pánovia a dámy! Z poverenia členov slovenskej ľudovej strany mám hovoriť k osvedčeniu vlády a mám česť tlumočit stanovisko mojich slovenských bratov, ktorí sú v ľudovom klube s českými a moravskými bratmi spojení.

Prv než meritórne pohovorím o osvedčeniu vlády, dovolím si maličkú odbočku, dovolím si reagovať na jedon moment, ktorý včera odznel v tomto váženom shromaždení so strany kresťanských socialistov, od pána posl. Leleyho . . . (Hlas: Maďarské!) No, pan Leley, syn slovenského otca a slovenskej matky (Posl. dr. Leley: To zas neni pravda! Hluk.) v maďarskej reči prehlásil, že on hovorí tu menom slovenského národa. (Posl. dr. Leley: A i menom slovenského národa!) Ja z poverenia mojich kollegov som nútený proti tomu protestovať. (Výborně!)

Veľactené Národné shromaždenie! Ten pán, ktorý nedržal za svoju rodnú povinnosť, svoje otcovské meno zadržať, ten menom slovenského národa hovoriť nemá. (Výborně! Potlesk.) My by sme boli bývali veľmi vďačne prijali osvedčenie pána Leleyho a jeho kollegov pred rokom 1918. (Tak jest!) Pánu Leleymu a jeho spoločníkom by bol velmi vďačný býval dr. Juriga, keby mu v maďarskom sneme bolo bývalo dovolené, iba jednu jedinú vetu po slovensky povedať a citovať. Tehdá by nám to bolo bývalo vítané, vtedy bysme to boli kvitovali s tou najväčšou úctou a láskou braterskou, ale že ste nám vtedy miesto škôl, kultúry a vzdelanosti dávali šibenice a povrazy, nútený som vás žiadať, aby ste menom slovenského národa nemluvili, aby ste to ponechali nám, jeho prirodzeným vôdcom a zástupcom. (Tak jest!)

Nakoľko vy milujete slovenský národ, ukážem vám jedným alebo druhým príkladom. Tohoto roku, ak sa nemýlim, 13. februára, svätili sme 3 slovenských biskupov. Ste kresťanskou stranou, vášho biskupa svätili, a čo ste vtedy robili? Šli do nemeckého Pravna, nemeckým občanom držať shromáždenie, ktorí im dali náležitú odpoveď, že ich nevypočuli. Minulú nedeľu mal som i ja shromáždenie na východnom Slovensku v Prešove. Svätil sa prápor 1. sdruženia kresťanských rolníkov východu. Či sa pýtali moji kollegovia tamojších kresťanských socialistov maďarských alebo nemaďarských, ja neviem, poneváč v Prešove Maďarov niet, ale len Maďaronov, zdali by nám z miestnosti kresťanských kruhov prepustili k slávnosti tohoto shromáždenia sieň. Prepustili túto sieň pokrokovým ľudom, evangelíkom, telocvičným jednotám a nám kresťanom túto sieň neprepustili! (Hanba!) Nám prepustili sien len práve komunisti a tam sme zaviedli to shromáždenie. Bolo by nám bývalo vítané, veľactení pánovia, ale nechceme uraziť národ maďarský, v mene ktorého vy neoprávnene mluvíte, ten národ, ktorý chce s nami v pokoji žiť, lebo sa tu dobre cíti. Ja hovorim, že vďačne bysme boli prijali jednu materskú školu, jednu slovenskú jakúkoľvek knihu, keby ste to nám boli pripravili, keď slovenský národ, jako zbedovaný, ranený Lazar ležal na aréne bývalého uhorského štátu. Vy ste mali moc v ruke a nedali ste nám ani odrobiny padajúce z vášho stolu.

Boli by sme vďačne prijali čo len jedno slovo sústraste v roku 1906, keď sa na Černovej dopustili toho hrozného zločinu. Čo sa stalo? Poslancovi Hodžovi odobrali slovo a nedovolili preniesť pred Evropou, co sa stalo. (Posl. dr. Lelley: To jsme nebyli my!) In persona dr. Lelley to neurobil, robila to mentalita maďarského národa a preto já prosím p. Lelleyeho a kohokoľvek nech hovorí v maďarskom jazyku, ale to nám zapreť predsa nemôžete, že keby nám boli dovolili toľko, čo my vám s najväčšou loyalitou a liberálnosťou dovoľujeme, vy môžete tu mluviť, rozprávať po maďarsky, dostanete zápisnice, interpellácie, odpovede v maďarskej reči, kde sme dostali my čo len jediného slova slovenského od vás? Preto hovorte, pracujte, čo a jak chcete, len o jedno vás prosím, nechajte slovenský národ. A preto, pánovia moji, prejdeme na meritórne osvedčenie našej vysokej vlády. My, Slováci ľahkoverní a úprimní, sme toľko loyálnosti a oddanosti tomuto štátu doniesli, ako snad nikto iný. My dôverovali sme, my prejavovali sme súhlas k tomuto útvaru, lebo je naším štátom, lebo je našou republikou a pri tom všetkom k dnešnej vláde sa my chceme chovať s istou reservou. My, jak to vypovedal nás výkonný výbor, vieme, jakú úpravu nám dala, my voči tejto vláde chováme dôveru, ale čakáme od nej skutky! (Výborně!)

Po dňoch 30. októbra 1918, dňoch rozochvenia národného, znova sriadenia vzkrieseného národa slovenského, nastal čas vytriezvenia po istý stupeň. Doniesly nám tieto tri roky mnoho a mnoho sklamania, to uznávam úprimne. Pridali sme sa, veľactené Národne shromaždenie, k Československej republike bez všetkej reservy mentálnej, lebo sme sa opierali o naše prirodzené práva, opierali sme sa o krv a žily, o clevelanskú, moskevskú a pittsburskú smluvu a presvedčení sme boli, že naše prirodzené, naše náboženské a chlebové záujmy nikde toľko porozumenia a opory nenájdu ako práve v tomto štátnom útvare. Išli sme bez všetkej reservy. Deklarácia martinská pre nás nemala žiadnej kautely, ona obsahovala len city a lásku našu k tomuto útvaru, k tejto republike. Preto že naša viera bola veľká, preto, že naše krivdy boly nekonečné, nehľadali sme žiadnych kautel. Dnes opätne máme prejaviť dôveru a súhlas voči osvedčeniu novej vlády a činíme to s úprimnosťou a otevrenosťou a s braterskou láskou, ale ako som podotknul, očakávame od tejto vlády skutky a podľa skutkov ju súdiť budeme. Pretože v tejto vláde stoja mužia na slovo vzatí, mužia vážni, o ktorých cti pochybovať práva nemám, preto tejto vláde podmienečnú dôveru hlasujeme.

Treba i na to odpovedať dr. Šrobárovi: Bárs po istý stupeň menovanie dr. Šrobára za ministra osvety v našich dušiach akési neharmonické city vzbudilo, lebo tie dva roky nášho ústavného života nám zasadily mnohé rany, my pri tom všetkom myslíme, že v dr. Šrobárovi sa zasa len Slovák prebudí, že dr. Šrobár to, čo prípadne omylne alebo zavedený ako minister s plnou mocou urobil, ako minister národnej osvety napraví.

Bárs prehlásenie vlády v istých bodoch sa základne odchyľuje od prehlásenia ostatných, predošlých vlád, menovite, čo sa týka sporenia a čo sa týka osvedčenia, že žiadnych nových daní nepripustí, že pomer medzi cirkvou a štátom usporiada na základe pravdy, lásky a spoločného porozumenia, že chce vôbec radikalismu čeliť a radikalismu že sa nebojí, toto osvedčenie našej vlády nás dôverou naplňuje, ale o veciach slovenských osvedčenie vlády bolo veľmi úzkoprsé a skúpe. Osvedčenie vlády v slovenských veciach držalo za dobré vzpomenúť len župného sriadenia. Pominulo ono úplne vzpomenúť školskej stolice, na správny výbor, ktorý má byť pridelený ministrovi s plnou mocou, o hospodárskej rade, o zastavení diet, o prezkúmaní kvalifikácie úradníkov, o prezkúmaní toho, či sa slovenským úradníkom, učiteľom, robotníkom, železničiarom krivda nedeje, či sa nedeje krivda pri zaplnení miest na Slovensku obyčajnými ľudmi, o tom vláda múdre mlčí.

Rozhovorila se o župnom zriadení, ktoré župné sriadenie celkom pred nami, tak ako i pred vami je veľkou otázkou a nevieme, či to župné sriadenie nebude práve skokom do tmy a nebude novým experimentom na Slovensku.

O bývalých župách na Slovensku vieme to, že odhliadnúc od istého anachronismu, virilismu a rodinných klík, ktoré si župy na Slovensku vyárendovaly, bola v tom zriadení istá obrana, isté paladium práv jednotlivých žúp. Vieme, že v 19. století pri úprave valuty uhorskej župy sa postavily proti vláde. I to vieme, jak sa v roku 1905 pri darabontskej vláde Fehérváryho župy bránily.

Ale čo bude z tej veľkej župy, to ne vieme. Čo bude z tej veľkej župy, kde sa dnes ľud chce stýkať bezprostredne so svojim úradom, kde je dnes zariadenie demokratické, kde práve dnes prišiel jeden muž direktne k pánu presidentovi, poněváč u nižších úradov nenašiel domnelého svojho práva, to nevieme, či to bude dobré, či ozaj Slovensko nebude zkušobným králikom. Preto bych slávnej vláde doporučil, keďže to župné zriadenie má byť dobré, by ho na Čechách, Moravě a Slezsku vyzkusila a teprv potom preniesla ho i na Slovensko. Ale veľactené Národné shromaždenie, nechceme skočiť do tmy a vystaviť Slovensko novým experimentom, nechceme, aby povstaly nové nepokoje, nové nedorozumenia, a preto my s týmto osvedčením vlády o župnom zriadení nie sme spokojní, nás neuspokojuje. Ako by malo vypadať župné zriadenie, o tom mluvil dr. Hodža s celou úprimnosťou a teplotou slovenského srdca. Riekol, že Slovensko nielen milovať, ale i poznať je treba. Slovensko má byť riadeno slovensky. A slovensky ho môže riadiť len ten, kto má rozum a srdce slovenské. Slovensko máte poznať, riekol dr. Hodža. Ale já vám to verejne poviem, veľactené Národné shromaždenie, že vy slovenskú dušu, slovenskú psyché a mentalitu nepoznáte. Nepozná ho menovite český profesor, český učiteľ, český úradník a preto je toľko chýb a toľko nepokojov na Slovensku. Nestačí vychádzka na Kriváň, na Štrbské Pleso, do Popradu a potom napísať článok, jak krásné je Slovensko. Treba si zaísť do tej chalúpky slovenskej a poznať, ako ten chudobný Slováčok žije, ako sa pohybuje, ako myslí, ako cíti, a až potom konkludujte, čo je slovenská duša. My ju poznáme, poněváč z toho ľudu pochádzame, radosť toho ľudu je radosťou našou, jeho žiale sú naše žiale. Preto, čo vám poviem, príjmite s úprimnosťou, otevrenosťou a láskou a budete videť, že medzi nami povstalé nedorozumenie zmizne.

Mentalita slovenská sa veľmi a velmi liší od mentality českej, či už po stránke hospodárskej, či po stránke kulturnej, alebo po stránke náboženskej. Doznal to i sám pán president, keď bol v Amerike a keď sa dnešný útvar tvoril.

Včera vzpomenuli dr. Hruban a dr. Hodža autonomiu slovenskú. Keď, ju vzpomenie dr. Hodža, keď sa jej nebojí moravský dr. Hruban, prečo saj jej má báť vysoká vláda, keď je ona spečatená čestným slovom a záväzkom Pitsburskej smluvy. (Tak je!) Ale i dr. Hruban hovorí, "my sme za autonomiu, jestliže je ona nie dualistickou". Rozumieme jeho citom, jeho duši a hovoríme tu uprímne a otvorene, že my Slováci sme dualistickým národom, sme dualistickým potiaľ, že sa pokladáme za osobitný národ a v tomto sme dualisti; že sme i mentalitou i kulturou po istý stupeň inakší, jako sú Češi, v tom koncedujeme, sme dualisti, ale v štátnosti sme nie dualisti, vo štátnosti sme unionisti. My tento útvar štátny milujeme a chceme ho udržať a na jeho konservovaní a vybudovaní účasť bereme, a účasť si žiadame. (Výborně!) To je slovo otevrené a uprimné.

My by sme, slávne Národné shromaždenie, mohli ísť i ďalej a mohli by sme sa odvolávať na jednu konvenciu, ktorá sa stala na počiatku vojny v roku 1915 dna 25. ríjna v Klevelande, kde sa hovorí doslovne toto:

"My sa sjednocujeme vo federatívny štát český a slovenský, vo ktorom Slovensko bude mať svoju autonomiu, svoj snem, svoju slovenskú kultúru, slovenské zákonodarstvo atd. (Posl. dr. Medvecký: Americká mentalita!) Ameriká mentalita, ale u Slovákov a Čechov a u dnešného pána presidenta, Tomáša Masaryka!

My sa spokojujeme, veľactené Národné shromáždenie, so svojou silou (Výkřiky posl. dr. Lelleye.), my vás nechceme následovať, my si tento domáci rozpor sami prebojujeme a vybojujeme. (Posl. dr. Lelley: I my sme na tom Slovensku, i my máme o tom slovo!)

Místopředseda Buříval (zvoní): Pan posl. dr. Lelley nemá slova. (Hluk.)

Posl. Hlinka (pokračuje): My sa úplne uspokojíme s prácou svojich bratov, my sa uspokojíme s pitsburgskou dohodou a sme pevne presvedčení, že autonomia slovenská nielen že nerozvráti a nepodvráti tento štát, ale že jedine autonomia slovenská je schopná, aby tento štátny útvar bol sosilnený a aby on mohutnel. (Tak jest!) A my ako vďační bratia a vďační dedičia tradícií svojich amerických bratov a výdobytkov ich práce, našich bratov legionárov a bojovníkov, ktorí túto konvenciu na bojistiach vlastnou krvou zpeciatili, kdekoľvek a proti komukoľvek túto konvenciu brániť budeme. Brániť ju musíme, bo jak ju my brániť nebudeme, národ nás ako ľahkomyseľných a márnotratných politikov odvrhne a miesto nás môžu prijsť iní, ktorí nebudú priateľmi tohoto útvaru, môžu príjsť tí, ktorí budú škúliť na pravo a na ľavo a ktorí s Československou republikou spokojní nikdy nebudú. (Tak je!) Pre tro bude, veľactené Národné shromáždenie, uprímne hovoriac s vašou i s našou stranou úplná dohoda a dorozumenie. Preto musí medzi nami vládnuť zásada augustínská: In necessariis unitas, in dubiis libertas, in omnibus caritas. Vo štátnych veciach unitas, v národních veciach libertas, a vo všetkých caritas. Láska nás musí spojiť. (Výborně!)

Ako smýšľa slovenský národ a cíti slovenský národ, o tom sme len my, veľactené Národné shromaždenie, presvedčení. Veď včera ten dr. Hodža tak bojazlivo, tak ostýchavo, ale predsa aspoň jednou nohou skočil a koncedoval autonomiu administratívnu. To dovolia všetci pánovia. Ja tedy pravím pánovia, my potrebujeme slovenskú autonomiu. Pán dr. Šrobár vo svojich memoirech hovorí o slovenčine, hovorí a píše o slovenskej duši, o slovenských potrebách, o túžbach slovenského národa, o slovenskej mentalite, o slovenskej správe, a z toho vidno tedy, ze potrebujeme slovenskú autonomiu zabezpečiť zákonom. To uznal i slávny pan president Tomáš Masaryk (Tak jest!) a o to svedoctvo sa my opierame. My sme si povedomí, my vieme a uprímne riekneme, veľactené Národné shromaždenie, že my dva miliony slovenského národa v týchto búrkach a v týchto nových útvaroch evropských státov bysme sotva obstáli, ale z druhej strany i bratia Češi by ťažko obstáli, my sme jedon na druhého odkázaní, my sme dva bratia, ktorí ideme zbudovať jeden dom, ale s dvoma vchodmi. Osvedčujeme sa, že Slovensko nie je žiadnym príveskom, že Slovensko je rovnocennou čiastkou Československej republiky. (Tak jest!) A sme si toho povedomí a dnešním okamžikom to osvedčujeme, jako uprímni slovenski osvedčeni politikovia, že neopomenieme nikdy, abysme si porozumeli, abysme shladili a odstránili tie prekážky, ktoré nám v ceste stoja. A ktoré sú to in concreto? Prvé je to, aby slovenský národ bol uznaný za slovenský národ. (Tak jest!) Ďalej, aby minister s plnou mocou nemohol byť menovaný ministrom bez torby. Slovenský minister má mať toľko moci a práva, koľko všetci ostatní dohromady, lebo je ministrom s plnou mocou, on má na Slovensku všetku exetívu, legislatívu a jurisdikciu zastupovať. Dnes minister s plnou mocou je ministrom, uprímne rečeno, ministrom s prázdnou alebo planou mocou, bo nemá právo disponovať a rozhodovať. On nemá práva vymenovať, disponovať, nemá práva na Slovensku ani len jednoho jediného učiteľa alebo sľuhu vymenovať. Žiadame po tretie, aby na Slovensku, ak má býť medzi nami dobrý pomer, v prvom rade za úradníkov, učiteľov, profesorov, železničiarov, alebo aspoň vrátných alebo sluhov boli menovaní v prvom rade Slováci. A až v nedostatku týchto vezmeme si bratov z Moravy alebo Čiech. (Předsednictví se ujal předseda Tomášek.)

Podpíšem do posledniej nóty poznámku dr. Medveckého, že dobrým národovcom má byť otázny úradnik. Je to dobrý národovec, ktorý robi obchody, a či ten Slovák, ktorý pracuje a sa potí. Kto je dobrý národovec: či ten, ktorý robí obchody s rumom a liehom, alebo ten, ktorý pracuje do úmoru?

2 miliony Slovákov nemôže byť inými ako dobrými Slovákmi, lebo inej reči nerozumejú, ako slovenskej, a musíme to, pánovia, aj uznať, ako je dôstojné vlasteneckého národovca, že sa o slovenskom národe tak mluvilo, ako by vôbec nebolo Slovákov. Preto duch slovenský sa musí respektovať vo školách, menovite musí sa respektovať v administrácii, musí sa respektovať u súdov, a nielen v teorii, ale aj in concreto. Prvé je: užívanie úradnej slovenskej reči, lebo na to máme zákony a podľa toho zákona súdení byť máme. Len počujte, veľactené Národné shromáždenie: Spolok profesorov a uciteľov českých vydal vyzvanie, aby sa na Slovensku nevyučoval katechismus. Spolok profesorov na Slovensku vydal vyzvanie, aby sa separácia církve od štátu čo najskôr previedla. Toto vyzvanie nepochádza zo slovenskej duše. Je to urážanie nášho citu. Na Slovensku ak sa nemýlim - sú len dvaja direktori Slováci. Našlo by sa predsa niekoľko slovenských profesorov z tých 60, ktorí sú sdružení vo spolku slovenských profesorov a ktorí si žiadajú uplatnovať svoje životné, chlebové a existenčné právo. (Posl. dr. Juriga: Otázka autonomie je otázka chlebová!)

Autonomia je nie iba politická, štátna otázka, ona je iste otázkou existencie, menovite u našej inteligencie. (Posl. dr. Juriga: I u jednoduchého ľudu!)

To je nie jedno, či Slovák zjie krajíc chleba, alebo Čech. To je veľký rozdiel. Spomeniem jedon alebo druhý príklad. Pán minister národnej osvety bude vedieť, kto je to Jošták v Levoči, vie, že on to bol, ktorý v tom národne zaostalom Podhradí sriadil Národnú radu, on to bol, ktorý budil Spiš. Dnes je katechetom a profesorom v škole v Levoči. Už mu dnes prišiel prípis, že ho chcú zbaviť miesta a z Levoče vyhnať.

Myslím, že počul pán minister osvety, kto je Peter Briška v Prievidzi. Bol buditeľom, je rodeným Slovákom, bol Slovákom i pred prevratom, a dnes pred dvoma týždňami bolo proti nemu pre jeho politické presvedčenie zavedené vyšetrovanie a priviedla celé Slovensko do víru. A len-len že vyšetrujúcu komisiu ľud nepobil. V Prešove máme mníšky, zdá so mi, že anglické panny; jim bývalej pamäti Šuster Konstantin založil tam ústav, kde bola elementárna škola, vyššia dievčienská škola a obchodná škola. Pánovia moji, do neuverenia je to. Dokiaľ tam boly mnišky maďarské, dostávaly od nás, od nášho štátu subvenciu. A v nedeľu som navštívil ústav. Vzali im školy, majú 4 normálky, a nedostávajú subvencie. A to sú sestry z Prešova, učiace v duchu vlasteneckom, v duchu slovenskom a sú pôvodu českého. Východ nás nechce pokrokových učiteľov. (Výborně! To je pravda!) V Bratislave na gymnasie účinkoval kňaz, menovať nie je potreby. Tento kňaz účinkoval v duchu československej sekty, československej církve na mešťanke. Církev ho odstránila a miesto neho poslala slovenského kňaza, národovca Štepka. A čo sa nestalo?. Vrchnosť školská ho nepripustila a deti sú dva mesiace bez vyučovania a bez katechismu. To sú historické a skutočné faktá, na ktoré som držal za potrebné pri dnešnej príležitosti poukázať. Potom prevzali aj Slovákov do úradov, ale tam je prvá kvalifikácia politický smer. Pamätujete sa na 12. júna tohoto roku, veľactené Národné shromáždenie, že ja som mal v Krupine shromaždenie a priebeh toho shromaždenia bol tichý a pokojný, ale prv než som otvoril ústa, už bol proti nám výpad, a kto tento výpad viedol? To bol inšpektor Krpelec, ktorého vlastnoručnú poistenku som dal ministrovi, ktorý bol od Maďarov platený, že naše deti odnárodňoval, odcudzoval a maďarizoval. To je inspektor, ktorý si dal na písať na svoje dvere - prosím p. ministra osvety, aby tu poistenku vyhľadal - na svoje úradné dvere napisať: "Velem csak magyavul lehet beszélni", "so mnou sa môže len po maďarsky mluviť", a tento je vlastencom pred vami. A ten si dovolil proti nám poštvať a zle poslúžiť dobrej veci železničiarov a nás, keď sme my po slanci ničoho zlého netušiac, na ulici verejně insultovať. A keď dr. Labay o tom slovo napísal, ešte on, ako nejaký Káto, súdí a žaluje poslanca, ktorého urazil. Bolo nám sľúbené, že do 1. augusta tam nebude. Dnes sme na konci októbra a ten pán je dosiaľ tam. (Výkřiky. Hluk.) Dr. Ravas tam iste sedí a bude sedeť, bo on lepšie služby činí republike než vy, pane dr. Medvecký. Dr. Ravas plní svoju povinnosť, páni moji, a je stále napadaný, a dr. Medvecký nie je referentom a bere plat. (Hluk. Výkřiky.) Jeho referát je už od roka zrušený a on bere dosiaľ 4200 K mesačne, to je predmetom interpellácie mojej, ktorá je na stole tejto snemovne. (Hluk.)

Předseda (zvoní): Prosím o klid. (Různé výkřiky.)

Posl. Hlinka (pokračuje): Páni moji! (Hluk.) Veľactené Národnie shromáždenie! My sme za to, aby každý prechmat a neprávo, nech pochádza odkiaľkoľvek, bol stíhaný a trestaný; ale aby sa niekto pre stranícké presvedčenie prenásledoval a stíhal, proti tomu sme nuteni protestovať.

Prišly mi do ruky dve zápisnice, ktoré boly napísané práve na tom východe, kde je to najväčšie nebezpečie, a z týchto zápisníc alespoň jednu si dovolím prečítať (čte): Zápisnica horevzatá dne 19. augusta 1921 vo Vranove v byte Štefana Kocúna, za prítomnosti Štefana Kocúna, tajomníka ľud. strany vo Vranove, a Jana Hlada, rolníka z obce Soli:

Ján Hirčák, obyvateľ a príslušník do Soli, župa Zemplínská, 52ročný, rímsky katolík, vypráva toto: Dňa 18. augusta 1921 večer idúc spokojne z roboty, bol som v obci zastavený tromi četníkmi, obecným rychtárom a nočným strážcom. Jeden z troch četníkov ihneď zdvihl na mňa ruku a začal mi hroziť, že vraj on ma naučí, a že by bolo lepšie, kebych sa modlil a proti republike nič nerobil. Pýtali sa ma, zkadiaľ som letákov názvom: "Čo musí každý statočný človek vedieť . . .", "Čo to bude s nami", vydané ústrednou kanceláriou ľudovej strany v Ružomberku, sobral. Odpovedal som, že od sekretára vranovského okresu. Šli so mnou do môjho bytu, kde všetko rozhádzali, tiež slamu z postele vyhádzali, ba ešte aj pod svätými obrázky čosi hľadali. Keď sa však moja žena pýtala, majú-li právo na takéto nedôsledné prevracanie, ktoré oni vyšetrovaním nazývajú, jednoducho sa odvolávali, že majú k tomu ministeriálne nariadenie. Čo môžeme však já a moja manželka vykonať oproti četnickému násiliu? Prinútený som bol čušať, počuvať ich maďaronské nádavky - "vraj aby sme šli do Maďarie", kdežto my sme statočnými a vernými občanmi Československej republiky, veď maďarsky ani slovíčka neznáme.

Prihlášku našu ku kresťanskej roľníckej organizácii, v rámci ľudovej strany, vzali sebou a konečně odišli.

Ja s mojím priateľom Janom Hladom a u nás bydliacim farárom boli sme vzatí na žalobu k hlavnému slúžnemu, ktorý o nariadenom vyšetrovani nič nevedel. Svědkovia sú Ján Hirčák, Štefan Kocún a Ján Hlad."

Podobného obsahu je druhá a tretia zápisnica. Tomuto slávnemu človekovi nariadil, aby nechodil k telefonu a telegrafu. On iste nevie, čo to je telefon a telegraf. (Veselost.)

Pýtam sa, veľavážené Národné shromáždenie, či pri takomto počínaní, pri takomto zavádzaní stranických bojov do tohoto ľudu môže medzi nami nastať pravá, uprimná láska a kooperácia? Ja myslím, že ťažko.

Čo sa stalo v Dubnici. Jedna železničiarka podala rečníkovi ľudovej strany kyticu a na druhý deň bola prepustená. S týmito malými vecmi a detaily sa ďalej zaobierať nebudem, bárs by ich bola celá kopa. My žiadame, aby medzi nami nastal pokojný vývoj a za podklad toho žiadame úplné reorganisovanie úradníctva, učiteľstva a, profesorstva a prepustenie tých, ktorí nijak nevedia porozumeť duši Slovenska.

Mimo toho boli bysme očakávali, že vsoká vláda bola porozumela tomu výkriku naších národných robotníkov, našich učiteľov. Páni poslanci zo Slovenska vedia, akú výsadu mali národní pracovníci a učitelia na Slovensku, že keď boli povolaní do domobrany k vojsku, boli povolaní len v prázdninách na 2 mesiace na výcvik, a potom boli poslaní domov do práce. Ale dnes na Slovensku na 300 škôl je zase bez učiteľov a bez národných pracovníkov, lebo sú povolaní k vojsku a v tom smere sa nič nedeje. Vy, páni zástupcovia slovenského ľudu to viete, že vo starom zákonníku, že za starého režimu v Uhorsku mali i rolníci istú výsadu, že prvorodzený syn a udržovateľ rodiny bol oslobodený od stálej vojenskej služby, a bol iba do reservy povolaný, takže za 8 týždňov sa vycvičil a šiel domov otcovi pomahať a ho opatrovať. Boli by sme očakávali, že si vysoká vláda vzpomenie a svoju pozornosť obráti na to, aby sa ten ľud tými rôznymi rekvisiciami a všelijakými ťažkými biedami postižený trochu uspokojil a videl akúsi hmotnú výsadu.

Poneváč, veľactené Národnie shromáždenie, videli sme veľmi zlé následky straniva domobrany a vojska, boli by sme od vysokej vlády i to očakávali, že riekne: vojsko je mimo strán alebo nad stranami, vojsko je pre všetkých, vojsko je naše spoločné na ochranu republiky, my ho chceme odpolitisovať a naučiť discipline a povinnosti voči vlasti. Potom po 22 rokoch dosť a dosť sa napolitisuje v tých koždodenných bojoch. Boli by sme očakávali, že četnictvo a vôbec i tí, ktorí majú zbraň v ruke, že budú od aktivnej politiky odtisnutí. Blížia sa - vy Slováci rozumiete - voľby na Slovensku do obcí; ako budú voliť tí vojaci, ktorí sú tam mesiac, dva, tri, i oni pojdú k urne volebnej; ako budú títo voliť? A ako budú vyzierať obecné zastupiteľstvá a to obecné hospodárstvo, to teprv nám po voľbe ukáže výsledok. Ten, kdo neprispieval k obecným dávkam, ten nech je z obecnej voľby vylúčený. To žiadame v záujme samej republiky a dobre pochopenom záujme našom a našej domobrany.

Keď sme slávnostne sprevádzali pána presidenta na jeho triumfálnej ceste po Slovensku, mal som príležitosť ho sprevádzať od Ružomberka po Košice a po Břeclavu a videli sme prejavy davu ľudu. Videli sme, jak uprímne je oddaný, tvrdý a nepoddajný Vážťan, Štrban, hlave republiky, tak ako trebas nejaký mešťan alebo úradník. Videli sme krásné prejavy a sotva že tieto slávnostné dni pominúly prešla časopisy zpráva, ako by sa bol pán president vyjádril, že slovenský národ je vynálezom maďaronského šovinismu. Neverím a nemôžem tomu veriť, poneváč pán president sa osvedčil v Bratislave i v Ružomberku pre slovenský národ, a preto takéto slová, ktoré sa mu kladú do úst, odsudzujeme a osvedčujeme sa, že my Slováci jako osobitný, republike a štátu verný národ chceme pracovať na jej rozkvete, chceme pracovať, aby sa zkonsolidovala a žiadame od vás, abyste nás uznali za republikánov, za činiteľov tejto republiky, ale zároveň za osobitný slovenský národ. Osvedčenie vlády v známosť beriem. (Výborně! Potlesk.)

Viac na: http://www.psp.cz/eknih/1920ns/ps/stenprot/088schuz/s088004.htm