Andrej Hlinka: Môj šport

Hlinka o svojom otcovi, pltníkovi: "Naučil ma milovať vodu a zábavu okolo Váhu."

Andrej Hlinka - Môj šport

Prepis rozhlasového príspevku z Radiojournálu 27.9.1936

 

 

    Milí poslucháči,

    Československý rozhlas ma opätovne vyzval, aby som zdelil môj náhľad na športy, menovite na môj vlastný šport.

    Ako mladý kňaz a priateľ ľudu venoval som sa ochrane slovenského ľudu. Videl som jeho chudobu a opustenosť, a ľutoval som ho. Ako mladý farár v Sliačoch venoval som sa družstevníctvu, lebo som videl, že ľud vyžierajú rozličné pijavice a hyeny. Založili sme v Dolnom Liptove od roku 1894 devätnásť potravných družstiev. Napísal som návod o zakladaní družstiev, viedol som kvitnúci Sliačansky spolok potravný, navštevoval som Černovú, Ľupču, Teplú, Ludrovú, Osadu, Biely Potok. Písal som systematické články do Slovenského hlásnika každý mesiac.

    V roku 1905 som prešiel do Ružomberka. Navrátil som sa k môjmu dedinskému športu. Ako je známo, narodil som sa v Černovej z chudobných sedliackych rodičov. Otec bol pltníkom a faktorom. Naučil ma milovať vodu a zábavu okolo Váhu. 

    Bývali sme v Černovej na brehu peniaceho sa Váhu. Otec chodil  s plťami dolu Váhom, do Komárna, do Oľšavy a ja som sa tešil z krásnych pohrávajúcich sa rybičiek čistého Váhu.

    Moja náruživosť sa vyviňovala vo mne od detinstva. Už ako 10-ročný chlapec pásaval som húsky alebo jahniatka. Najradšej išli sme s husami na Váh ku Píle, do Čutkova. Píla bola vystavená na ústí Čutkovského potoka vtekajúceho do Váhu, bohatého na maličké rybičky jelšovky, lipníky a pstrúžiky. Chytali sme najprv jelšovôčky – malé, chutné, žlté, zlaté rybičky -  tým najrozmanitejším spôsobom. Chytali sme ich najprv do koša. Založili sme celé koryto skalami a šúpľatami z blata nechali sme len na prostriedku malý otvor, toľký asi ako bol kôš, vrece alebo filfas. Kôš sme položili do otvoru a od vrchu  drevenými žŕďkami sme hnali rybičky dolu vodou – do chobotu alebo do koša. Bola to radosť, keď sme chytili dve-tri lejšovôčky, maličké ako palec na 6-8 centrimetrov dlhé. Lapili sme ich, bozkávali sme ich.

    Čo sme my dbali, či husi neodišli do škody? Alebo či nepreplávali cez Váh na Hrboltovú? Na to sme my úplne zabudli! Jelšovky chodili celé kŕdle, ale chytiť sa veru nedali. Keď bola kalná voda, museli sme si vynájsť iný prostriedok – zohli sme špendlík, alebo kúpili sme si kramárku a urobili sme malú udicu, a hádzali sme ju, kde sme cítili rybičky.

    Niekedy sa nám povesila aj plodička - tak sa menovala malá biela rybička. Časom som vyrástol z tohto milého, detinského a málo produktívneho športu. Vekom rástla rybárska náruživosť a  Váh bol pre rybára pravou lahôdkou. Váh bol tak krásny a krištáľový, že nemal páru na Slovensku. Bol nesmierne bohatý na šľachetné krásne ryby – mreny, podusvy. Mreny neboli žiadnou delikatesou. Týchto sa v popoludňajších hodinách pásli celé kŕdle vo vode. Oni tiahli pomaly hore vodou a pásli na múle piesku pod skaliská, pričom nám poskytovali zriedkave milý obraz.

    Keď si zaliezla rybička, zalizla si piesku alebo hmyzu, obrátila sa na bok, vtedy vyzeral Váh ako zlato alebo ako večerné nebo, posiate krásnymi žltými hviezdami. To boli ryby, ktoré sa prevracali vo Váhu a my sme sa z toho nesmierne tešili. Boli ako hviezdičky.

    Odkedy prišla technika, celulózové továrne, ktoré vpúšťajú do Váhu a Revúcej svoje smradľavé látky chemické, ryby vo Váhu úplne vyhynuli. Voda Váhu sa podobá vlnám Smrtného alebo Červeného mora. V ňom nežije žiadnej rybičky, poneváč chemické látky celé koryto Váhu vláknami a černými výkalmi naplňujú. Váh stratil úplne svoju pôvabnosť a bohatosť rýb. Keď pred založením tovární na každé strelenie stál jeden povoz so 7-8 mužmi, keď sa na brehu Váhu na pahrebe piekli voňavé hlavátky, lipne, pstruhy, miene a mreny, dnes to zaráža a Váh je dnes hrobom našich rýb. Môžeme smele tvrdiť, že z rybačky vo Váhu žili celé obce. Oni mali tie najrozmanitejšie spôsoby rybárenia.

    Na jar, keď sa ľady púšťali a veľké kalné vody naplňovali brehy Váhu, vtedy sme išli loviť s prievlačníkmi. Prievlačník bol dlhý, zo špagátu upletený chobot alebo sak, tento sa pripevnil na polokruhový oblúk, tento oblúk sa zase pribil pomocou lieskových rebár na dlhú žrď, ktorú rybár držal v rukách a oproti sebe vystretý prievlačník hádzal do kalných vôd a ťahal k sebe na breh. Vo veľkej vode hľadajú ryby útočište okolo brehu. Tam jest sa radovať a tam aj nachytá rybár krásne rybičky.

    Ešte zaujímavejší bol lov vo zrážkach. Zrážky boli malé sirôtky alebo ostrovky na Váhu. V týchto zrážkach na vyšnom toku sa voda odrazila doskami, medzi zastavila na toľko, že voda od Váhu nemohla tiecť dolu, ale odtekala, že rybám po zrážke chrbtové plutvy bolo vidno. A div by neutiekli s vodou dolu Váhom! Na spodnom konci sa po celom koryte roztiahla sieť. Zatým od siete hore išlo od spodku v rade toľko chlapov so sakami, koľko potrebovali na zastavenie celého koryta. Chlapci hnali ryby hore pred lovcami. Takto vyhnali všetky ryby hore až k doskám. Bol to pôžitok – rýb ako múch, alebo ako blata! Občas ich chlapci dolu hnali zo sakov a chlapi im nachytali také množstvo rýb, že ich brehy nestačili ani udržať a prijímať. Niekedy sme vylovili aj tri veľké vozy najkrajších rozmanitých rýb. Toto sa niekoľkoráz opakovalo do týždňa,  poneváč boli medzi rybami aj uprchlíci, ktorí preskočili saky, sieť.

    Moje rodné miesto Černová má dve takieto zrážky – na Laze a na Mankove – vyše a niže Hrboltovej. Mohli sme každý týždeň aj štyri razy ísť odrážať, keď bola voda malá a čistá.

    Čo povedať o love na osť? V noci člnky zapálili oheň na a pomaly sa púšťali dolu Váhom a v nočných mrákotách každú rybu vidlami pichli a do člnku hodili. Toto sa dialo najviac v zime okolo Vianoc, keď srieň išiel dolu Váhom.

    Bola ešte rybačka na dražiak. Urobila sa totižto z halúz a svrčinových vrchovcov hať. Postavil sa dvojnohý stolec a štvorhranná, na dva krížové oblúky vystretá sieť a spúšťala sa na topole do vody.  Rybár stál mnohoráz celý deň a celú noc na stolci, ticho čakal príchod rybičky a cedil vodu. Bola to len náhodilá rybička. Až nadišla tá rybička na dražiak, keď ťahal hore, vylovil ju, ináčej prestalo. Mnohoráz sa to darilo, ale niekedy mohol povedať rybár za kostolom „Celú noc som lapal, a ničoho som nelapil.“

    Končím najušľachtilejším druhom rybačky, totižto na udicu. No, tu je veľmi mnoho spôsobov rybárenia.  Ináč sa lapajú losoše, ináč hlavátky, ináč pstruhy a ináč lipníky. Ryby sú teraz šetrené, neslobodno kedykoľvek lobiť. Hlavátky lapajú na špingle, táto  neraz vyprobuje rybára, hore-dolu ho naháňa, vláči. Pstruhy sú šetrené od 15. septembra do konca januára. Lipeň je hájený len v marci a apríli, hlavátka v marci, apríli a máji.

    Najrozkošnejšia rybačka je na lipne na mušky. Je to celé umenie ho chytiť  a dostať. Ale keď sa dostane, je radosť. Hneď sa rozloží vatra, zakrúti sa do papiera a zahrebie sa pod pahreb, alebo na žeravom uhlí sa upečie,  potom je hostina. Vypije sa pohár príjemného vína, zaje sa papriková kaša, gulášu, mäsa, baraniny, alebo pečených rýb, pustia sa veselé ľudové piesne, vyskočí sa odzemok. Toto dodáva rybačke idylizmu a romanticizmu. Pravda, moc razy je  ryba-chyba, a ideme s prázdnym košom domov, ale šport je i tak veľmi vzácnym pôžitkom.

 

Andrej Hlinka