Andreja Hlinku treba posudzovať v európskom kontexte

Helmut Kohl na konci svojej politickej kariéry povedal: „Som posledný Európan v politike.“

Za týmito slovami nebolo prehnané sebavedomie človeka, ktorý bol 16 rokov spolkový kancelár, zjednotil Nemecko a teraz odchádza. Bol za ním príbeh veľkej generácie európskych politikov, ktorí zažili na vlastné oči hrôzy II. svetovej vojny a následne 40-ročné násilné rozdelenie Európy na dva nezmieriteľné tábory. V takýchto vyhranených podmienkach môžu vyrásť veľké osobnosti politiky, cirkvi i umenia.

Hovorím to preto, lebo politický i osobnostný príbeh Andreja Hlinku sa začal a potom sa rozvíjal rovnako v prelomových dobách, v ktorých zanikali stáročné impériá, vznikali nové štátne útvary, a v jednom i druhom bolo treba zápasiť o záchranu i postavenie Slovenska.

Bola to doba, keď na Slovensku v politike, cirkvi i umení vyrástli výnimočné osobnosti, ktoré formovali tvár Slovenska v prvej polovici 20. storočia. Rovnako ako v prípade generácie po II. svetovej vojne, aj títo ľudia boli obdarení charizmou, talentom, ktorý nepremárnili, ale rozvinuli ho pre dobro Slovenska i Európy.

Ak sa dnes diskutuje na Slovensku o politickej atmosfére, zhodne sa konštatuje, že z politiky sa vytratil veľký sen alebo ideál. Andrej Hlinka bol na vrchole politiky takmer 40 rokov. Nebol jediný v novodobých dejinách Slovenska zo slovenských politikov, ktorí strávili na tomto poli podobný čas a vykonali isto mnoho dobrého. Ale iba on zostáva národnou legendou.

Bolo to pre jeho vodcovskú a rečnícku charizmu, ale ešte viac preto, že celý svoj politický život kráčal za národno-politickou a sociálnou víziou Slovenska, ktorá sa za jeho života nenaplnila. Bol to tak trochu príbeh Mojžiša, ktorý doviedol svoj ľud na hranicu Zasľúbenej zeme a tam zomrel.

Zástoj Andreja Hlinku na politickom, kresťanskom i sociálnom poli sa neprávom rámcuje iba v hraniciach Slovenska. Ján Pavol II. viackrát povedal: „Alebo bude Európa kresťanská, alebo nebude.“ V tomto zmysle je Andrej Hlinka nielen zakladateľom kresťanskej politiky na Slovensku, ale radí sa medzi tých európskych kresťanských politikov, ktorí celý svoj život budovali na starom kontinente túto politickú líniu. Doba, ktorú dnes žijeme, ukazuje, že v hodnotovej i bezpečnostnej konfrontácii, ktorou dnes západná civilizácia prechádza, kresťanstvo bude znovu jednou z kľúčových dimenzií tohto zápasu. Ani Slovensko sa týmto stretom nevyhne.

Stalo sa osudnou chybou, že polovojenská jednotka za Slovenskej republiky 1939 - 1945 sa nazvala Hlinkovou gardou. Po mŕtvych ľuďoch by sa principiálne nemali pomenúvať politické a ešte viac bezpečnostné inštitúcie, pretože títo sa nemajú už ako brániť a dištancovať od ich prípadných úchyliek. Trvalo 25 rokov od pádu komunizmu, aby sa podarilo presvedčiť ľudí na Slovensku a verím, že aj vo svete, že Andrej Hlinka nemá nič spoločné s Hlinkovou gardou.

Prichádza čas, keď o Andrejovi Hlinkovi možno hovoriť pokojne, slobodne, podčiarknuc jeho obrovský význam v politických a duchovných dejinách Slovenska. Hovoril mi bývalý prezident Michal Kováč, že keď v roku 1995 navštívil Slovensko pápež Ján Pavol II., stretli sa sami v Primaciálnom paláci v Bratislave, kde vtedy prezident sídlil. Ján Pavol II. začal sám, spontánne hovoriť o Andrejovi Hlinkovi a o jeho veľkom význame v novodobých slovenských dejinách.

V Čechách sa v čase národného obrodenia stal symbolom Ján Hus, čo malo a má dodnes neblahý vplyv sekulárnej spoločnosti voči katolíckej cirkvi. Je šťastím, že Černová a Andrej Hlinka sú pojmy, ktoré naopak posilňujú úctu spoločnosti k tejto cirkvi. Rovnako sa raz bude hodnotiť zápas katolíckej cirkvi za slobodu v čase komunizmu.

O tomto všetkom, čo tu hovorím, sme boli presvedčení už dávno. Bolo to vtedy, keď sme v roku 1987, pri 80. výročí černovskej tragédie stáli – Ján Čarnogurský, Jozef Jablonický, Anton Selecký a ja – na černovskom cintoríne, položili sme kvety a vypočuli prejav Jozefa Jablonického. Tiež vtedy, keď sme pred Novembrom 1989 išli po stopách jeho pozostatkov a písali sme o tom v samizdatoch. Ako aj vtedy, keď sme ako prví navrhli v parlamente „Zákon o zásluhách Andreja Hlinku“.

Pri diskusiách o Andrejovi Hlinkovi treba zmeniť východisko pohľadu. Každá diskusia, v ktorej začneme hovoriť o jeho zásluhách, vyvoláva reakciu, v ktorej druhá strana začne útočiť a my sa potom už len bránime. Okrem toho Andreja Hlinku treba prestať brániť jazykom a pátosom tej doby. Treba si uvedomiť, že Česko-Slovensko v čase prvej republiky bolo demokratickou republikou.

Treba sa len pozrieť, ako to vyzeralo v tom čase v okolitých krajinách i v celej Európe. Túto demokratickú republiku netvoril len prezident T. G. Masaryk, ale aj vtedajšie kresťanské strany, Československá strana lidová a rovnako Hlinkova slovenská ľudová strana. Samozrejme, že aj Andrej Hlinka a HSĽS robili chyby, ale práve európsky a česko-slovenský kontext nám dáva celkom iný východiskový pohľad na jeho politický a osobnostný profil.

Som rád, že som bol oslovený, aby som pri dnešnom uvádzaní novej knihy nášho významného historika prof. Róberta Letza o Andrejovi Hlinkovi mohol vystúpiť. Pokojne, pravdivo a dlhodobo treba hovoriť o našich dejinách. Len takto sa v rodine európskych národov a štátov staneme ich prirodzenou a sebavedomou súčasťou.

František Mikloško
Autor bol kresťanským disidentom a dlhoročným poslancom NR SR.

Príhovor odznel pri uvádzaní knihy Róbert Letz: Andrej Hlinka, Vo svetle dokumentov v bratislavskom Dome Quo vadis, 26. mája 2015. Publikované s láskavým dovolením autora. Vyšlo aj na Postoy.sk.