Anton Lauček: Hlinkov odkaz sme už dávno pochovali a na Hlinku sme zabudli

Anton Lauček: Hlinkov odkaz sme už dávno pochovali a na Hlinku sme zabudli

Prečítajte si, ako sa spisovateľ a autor prvej beletrie o Andrejovi Hlinkovi zhostil odpovede na otázku, či je niečo, čo si môžeme z Hlinkovho života zobrať aj pre dnešný život.

Hlinkov odkaz sme už dávno pochovali a na Hlinku sme zabudli. Treba sa spýtať napríklad maturantov, čo o Andrejovi Hlinkovi vedia a možno jeden zo stovky si spomenie, že to bol kňaz alebo hokejista, nič viac. Ďalší bude tvrdiť, že Andrej Hlinka založil Hlinkovu gardu. Ostatní povedia, že toto meno počuli prvý raz. To bude všetko, čo sa od držiteľov súčasného maturitného vysvedčenia dozvieme. Ani jeden nepovie, že ide o národovca, ktorý si za svoje presvedčenie počas silnej maďarizácie vytrpel svoje a že bojoval za slobodné používanie materského jazyka, za používanie slovenčiny v školách, vo verejnom živote, na úradoch.

A keď už hovoríme o Hlinkovom odkaze, treba rovno povedať, ako ho napĺňame v súčasnosti. Aký je teraz stav našej reči, o ktorej kedysi písal Hviezdoslav ako o „kráse, milote, rozkoši a láske svätej“? Kam sa vlastne „poklad, ktorému nevieme ceny“ od vzniku samostatnej Slovenskej republiky dostal? Čo sa stalo s bohatstvom jazyka, ktorý si každý normálny a kultúrny národ ochraňuje ako „čašu zlatú“? Ako ho uchovávame, rozvíjame a používame? Aké miesto má v kultúre, v bežnom živote, v zariadeniach vychovávajúcich a vzdelávajúcich budúce generácie?

Vedomosti absolventov slovenských škôl sú v tomto ohľade žalostné. Už prevažná väčšina maturantov ovláda svoju materčinu slovom a písmom len priemerne alebo podpriemerne, slovenskú literatúru nečíta, vyjadruje sa o nej s pohŕdaním a prakticky ju ignoruje. O perfektnej znalosti slovenského jazyka a literatúry už nemožno hovoriť ani u mladšej a mladej generácii učiteľov slovenčiny. Prezrádzajú ich nepríjemné pravopisné a štylistické prešľapy na tabuliach rovno pred zrakmi zverencov. (Hlavne, že tabuľa je interaktívna.) Časopisy venujúce sa vyučovaniu a rozvoju slovenského jazyka a literatúry postupne zanikli. V jazykových testoch, ktoré sa konali na našich stredných školách, dosiahli ich účastníci najlepšie znalosti z angličtiny, na druhom mieste sa umiestnila nemčina a katastrofálne dopadla slovenčina. Na týchto vzdelávacích zariadeniach majú študenti tri hodiny týždenne slovenčinu a šesť hodín angličtinu. Rodný jazyk sme pomyselne šmarili do kúta, silnejú tlaky na to, aby jeho znalosť nebola rozhodujúca pri nástupe na vysokú školu, do zamestnania. Tendencie zjednodušovať ho, sprimitívňovať a zamorovať nadužívaním vulgarizmov sa propagujú hlavne cez masmédiá. „Odborníci“ stále viac uvažujú nad tým, aby slovenčina ako predmet vypadla spomedzi maturitných predmetov, aby sa pre ďalšie vzdelávanie a používanie v praxi ukázala ako zbytočná. Čiže „ta pohoď túto handru, odev vetchú, do ktorej hriech je haliť pomysly!“ Treba sa údajne naučiť myslieť a vyjadrovať hlavne v cudzom jazyku, slovenčina bude časom dobrá len do kuchyne alebo do maštale. Ostane  rečou otrokov v srdci Európy a potom už ani tou nie, lebo aj pri montážnom páse bude treba hovoriť anglicky.

V slovenských mestách a obciach sa to hmýri „nóbl“ názvami. Ako „La familia“, „Kinderlandia“, „Senires“, „Sushi Noodles“, „Beervana“, „Trattoria“, „Voyage, voyage“...

No a prostý občan ani za svätého neuhádne, čo sa za cudzokrajnými nápismi ukrýva, aký podnik, aké zariadenie. Verejný dom, obecné záchody, útulok pre bezdomovcov, hasičská stanica, blázinec alebo reštaurácia?

To, čo nedokázala tisícročná poroba a krutá maďarizácia, sa dosiahlo za niekoľko rokov existencie samostatnej Slovenskej republiky. Postupná a zahanbujúca demontáž materčiny z našich miest a dedín, z ulíc, z verejného života a zo vzdelávacích ustanovizní, aká nemá obdoby hádam v žiadnom národe.

V jej likvidácii svojimi a na svojom území sa Slováci stali skutočne „svetovými“.

Ak sme práve toto dosiahli, nemôže byť o napĺňaní odkazu Andreja Hlinku ani reči!

Anton Lauček

foto: archív A. Laučeka