Černová

Článok Andreja Hlinku, v ktorom spomína na Černovskú tragédiu z roku 1907.

S bolestnou, ale i hrdou rozpomienkou hľadím do minulosti pred 30.rokmi. Dívam sa na deň 27.októbra 1907, na deň martýria 15 černovských mučeníkov. Nemôžem inak. Veď som synom černovských rodičov. Delil som sa vo všetkom s osudom mojich rodákov. V Černovej som býval do svojho 12.roku, Černovci boli i po tom svedkami môjho účinkovania, študovania a života.

Slovenský ľud som verne miloval. Lebo v každom Černovcovi som videl svojho rodného brata. Ich radosti boli mojimi radosťami. Ich bôle mojimi bôľmi. Zrástol som s tým ľudom, aj ľud sa túlil ku mne. Toto potvrdzuje i Július Belopotocký, vtedajší štátny zástupca, v svojej obžalobnej reči zo dňa 10.marca 1908. Július Belopotocký, keď žiadal pre Černovcov najvyšší trest, vyzdvihol národný moment černovskej udalosti. Pred sedriou v Ružomberku hovoril o mojej maličkosti v súvise s Černovou takto:

– Hlinka poznal prítulnosť svojich rodákov k svojej osobe, poznal z prepiateho slovenského nacionálneho presvedčenia prýštiacu bezuzdnú nenávisť ich značnej čiastky voči všetkému, čo súvisí s maďarstvom. Tieto city vybičoval Hlinka v Černovej a aj v Ružomberku, keď do tamojšej ľudovej banky došli Černovci. Spojil ich nacionálne presvedčenie s náboženským cítením. A ľud do takéhoto duševného stavu donesený fanaticky sa dal do Hlinkovej služby a spoločným uznesením sa osvedčil, že aj za cenu svojho života prekazí posviacku kostola.

To je najmarkantnejšie svedectvo o národnom povedomí a vystupovaní mojich rodákov Černovcov pri tragédii 27.októbra 1907.

Ale máme aj druhé svedectvo.
Po krvavej masakre v Černovej vyslal veľký peštiansky denník Budapesti Hírlap svojho osobitného korešpondenta a ten v Budapesti Hírlape 30.októbra 1907 reprodukuje svoje rozhovory s Černovcami. Mŕtvoly zastrelených Černovcov vtedy neboli ešte pochované. Ležali po stodolách a domoch. Pitvali ich a skúmali lekári. Celá Černová bola obsadená žandármi a stotinou vojska z Ružomberka a Levoče.

V takýchto okolnostiach sa pýtal korešpondent Budapesti Hírlapu celej skupiny Černovcov, prečo spravili túto strašnú vec.
Černovci odpovedali (po maďarsky):

- Za našu reč a vieru, ktorej nás chcú Maďari pozbaviť. Aj Kristus Pán trpel, trpíme aj my za našu pravdu.

To sú slová, akoby sme ich počúvali z úst prvých martýrov kresťanstva, ktorí boli silní a veľkí v svojom utrpení. Ich vierou nevedela otriasť ani smrť najbližších. Za reč a vieru trpeli aj moji Černovci a hrdinsky znášali všetky útrapy a ťarchy. Priznali sa k svojeti, i keď bolo treba za to trpieť. Celému svetu povedali, že trpia za svoju pravdu, za svoju reč i vieru.

Hľa, tak vysoké bolo národné a náboženské povedomie našich Černovcov roku 1907.

Ako došlo k tomu všetkému a černovským udalostiam?
Bol som farárom v Troch Sliačoch, neďaleko od Ružomberka, celých 13 rokov. Pracoval som s ľudom a za ľud na roli národa dedičnej. Nechýbal som pri žiadnej národnej slávnosti a manifestácii, nehanbil som sa za ľud a za jeho slovenčinu, naopak žiadal som pre ňu v škole, pri súde, v úradoch a v celom verejnom živote rovné právo s maďarčinou. Ja som videl dobré a mravné stránky a vlastnosti slovenského národa. Neznal som pracovitejšieho a zbožnejšieho ľudu, než sú Slováci. Pre tieto kvality som a dary božie som miloval svoj ľud, ale bez toho, že by som bol v sebe cítil bezuzdnú nenávisť voči maďarčine alebo inej reči. Ja som sa držal hesla Sládkovičovho:

Slovák svoj dom bránil,
susedov neboril.
Verný je syn krásnych Tatier, roduverný, vďačný,
kto mu zradu podstrkuje, je vlk krvilačný.

Neskrýval som svoju oddanosť a vernosť k rodu. Dvíhal som ho mravne, národne, kultúrne i hospodársky. Konal som mu prednášky. Zariaďoval divadelné predstavenia. Založil som v Troch Sliačoch prvý na tom kraji potravný a úverový spolok, ktorý vedel vyhnať parazitov a príživníkov rodu z obce. Chodil som na politické prednášky a porady. Roku 1898 som vystúpil ako kandidát poslanectva pri parlamentných voľbách.

Kým som takto pracoval v Troch Sliačoch neďaleko od Ružomberka, za ten čas v Ružomberku a v Černovej zneli žaloby ľudu. Po farárovi Štefanovi Vlčekovi, ktorý umrel, si mal Ružomberok voliť farára. Na ružomberskom mestskom dome vtedy vládal skupina ľudí bez dozoru. Ona potrebovala farára, ktorý nebude križovať jej protisociálne a protislovenské plány. V dohode s vtedajším spišským biskupom hľadali pre mesto farára, ktorý by bol hračkou a lútkou v ich rukách. Po smrti Vlčekovej našli vo Veľkej pri Poprade dr. Antona Kurimského. S týmto vedátorom a teoretikom sa zahrávali ružomberskí páni moci. Toho pozvali páni za farára do Ružomberka a si ho aj vyvolili.

Dr. Anton Kurimský bol mužom klasického vzdelania, ale žiaden praktik. Do Ružomberka prišiel ako Pilát do Creda. Nerozumel sa do mestského hospodárenia a nemiešal sa do politiky. Mestské veci šli dolu vodou. Na mestskom dome hospodárilo niekoľko rodín vo svoj prospech a nie v prospech mešťanov. Majetok mesta neslýchane upadal. Dr.Kurimský pritom tiež chudobnel a hynul. Ďalej sa to nedalo trpieť.

Po smrti kanonika Liptaya menovali dr.Kurimského za kanonika do Spišskej Kapituly. Povýšili ho v nádeji, že takto v Ružomberku urobia miesto Augustovi Kekátovi, farárovi v Ludrovej pri Ružomberku.

Ale ľud sa nedal ďalej za nosom vodiť. Nedal nič na intrigu a na štréberov, ktorí posielali biskupovi listy a fotografie proti mne. Ľud nedal nič na výzvy, aby sa čím viac kňazov uchádzalo o ružomberskú faru, lebo ju Hlinka ináč určite dostane. Slovenskí výborníci sa chutne smiali, keď jeden kandidát na faru sľuboval, že do roka pomaďarčí celý Ružomberok.

Zabudli sme na žandárske bajonety a guľky. Zabudli sme i na maďarské žaláre. Ale na černovskú masakru a na černovský heroizmus nezabudneme nikdy.

Na jar roku 1905 vyvolili si ma za farára v Ružomberku. Bol to volebný zázrak. Proti mocnárom a dynastom zvíťazil syn ľudu a kandidát Slovákov.

Nebol som ani rok na fare v Ružomberku a už som na čele s ľudom porazil dovtedajších držiteľov moci na mestskom dome. A vyčistil som Augiášov chliev. Vtedy vznikla pesnička:

Kis Debrecen, hova lettél,
szép hiredböl de kiestél!

Malý Debrecín, ako maďarské kruhy vtedy nazývali Ružomberok, kde si sa podel, z dobrého chýru si veru vypadol!

Maďarom, ak chceli mať z Ružomberka znovu malý Debrecín, neostalo iné, len utiekať sa k jedinej záchrane: k vládnemu komisárovi, ktorý potom prišiel do mesta a riadil veci bez mestského zastupiteľstva, zloženého zo samých Slovákov.

Ale starosti o faru, kostol a mestský dom ma neoddialili od starosti o ulicu mesta Ružomberka, o moju rodná Černová. Na žiadosť mojich rodákov dal som sa do stavby kostola v Černovej. Šlo to s veľkými prekážkami. Roku 1906 boli voľby do peštianskeho snemu. Slovenská ľudová strana postavila svojho kandidáta aj v Ružomberku. Boli by sme aj zvíťazili, keby nie svetoznámeho volebného teroru. Padli sme a padol som aj ja. Biskup Alexander Párvy pozbavil ma fary a vyzdvihol ma z kňazského účinkovania. Stal som sa človekom bez prístrešia a chleba. Okrem toho v ten samý rok odsúdil ma krajský súd v Ružomberku na dva roky väzenia pre poburovanie proti maďarskej národnosti.

Veril som vo víťazstvo pravdy a staral som sa v Černovej o kostol. V októbri 1907 mala byť jeho posviacka. Černovci žiadali spišského biskupa a z tej príležitosti zrušil moju suspenziu, aby som sa takto mohol aj ja zúčastniť posviacky kostola, ktorý som postavil.

Keď sa Černovcom nevyhovelo, uzniesli sa, že si kostol bezo mňa nedajú posvätiť.

Medzitým na pozvanie dr. Alojza Kolíska prednášal som o Slovensku po Morave a Čechách. V Hodoníne 27.októbra 1907 dostali sme telegram o krvavej udalosti v Černovej. Zastrelili 15 ľudí, poranili celé desiatky, padli i moji bratranci a medzi 13 zavretými bola i moja sestra Anna.

Zaplakal a zakvílil som nad touto udalosťou. Ale bol som aj hrdý v ďalekej zemi na mojich rodákov, ktorí tak impozantným spôsobom prejavili svoje odhodlanie a lásku ku svojeti a svojim. Pätnásti umreli a 40 odsúdili na 37 rokov väzenia. Na malú obec, niečo vyše 1000 duší počítajúcu Černovú, to bola nesmierne veľká obeta.

Túto udalosť si pripomína 27.októbra t.r. v Ružomberku. Pripomíname si význam Černovej v dejinách nášho národa a vďaku vzdávame Bohu, že dal trpieť, ale zhynúť nie slovenskej rodine. Černová zobudila svedomie celej civilizovanej Európy. Vedela stvoriť Scota Viatora, ktorému dnes odhaľujeme pamätnú tabuľu v Ružomberku, a v mnohom prispela aj k vybudovaniu Československej republiky.

Masakra černovská zúrodnila Slovensko. Vydobyla rodu slobodu a uznanie na celom svete. Dňa 27. tohto mesiaca slávime jej 30-ročné jubileum.

Zabudli sme na žandárske bajonety a guľky. Zabudli sme i na maďarské žaláre. Ale na černovskú masakru a na černovský heroizmus nezabudneme nikdy.
Bratia a sestry, Černovú oslávte všade!

Andrej Hlinka
Uverejnené v denníku Slovák 27.10.1937 (č.245, s.1).