Hlinka podľa Bartlovej

Andreja Hlinku možno hodnotiť ako osobnosť s mimoriadnou charizmou. Bol nielen presvedčeným katolíkom, ale aj slovenským národovcom. Do svojho politického programu ako prvý zakomponoval autonómiu Slovenska a až do svojej smrti za ňu bojoval. Za svoje národné cítenie bol aj prenasledovaný, sedel vo väzení. Svoje životné krédo zhrnul v slovách: ”Za Boha život, za národ slobodu."

Andrej Hlinka sa narodil v Černovej 27. septembra 1864 v rodine otca Andreja, ktorý  bol pltníkom a matky Márie.

   Mladý Andrej bol nadaný chlapec, a tak začal študovať na ružomberskom gymnáziu, potom na štvorročnom gymnáziu v Levoči a po ukončení tohoto štúdia sa rozhodol pre kňazstvo.

   19. júna 1889 bol vysvätený za kňaza a medzi jeho prvé pôsobiská patrili: Zákamenné – Klin, Tvrdošín, Sv. Alžbeta, Tri Sliače. Práve tu začína so svojou sociálnou a politickou činnosťou. Zakladá spolok striezlivosti, združuje roľníkov, rozširuje ich rozhľad prednáškami a čítaním. Zakladá gazdovské spolky, potravné družstvá, čitateľské krúžky. V čase pôsobenia na fare v Troch Sliačoch sa začal aktívne zúčastňovať na činnosti Slovenskej národnej strany. Vo voľbách roku 1898 Hlinka kandidoval za Katolícku ľudovú stranu, avšak nepodarilo sa mu uspieť.

   Začiatkom 20. storočia prebiehal v Uhorsku rozmach ekonomiky a taktiež politického života. V roku 1905 bolo zvolané zakladajúce zhromaždenie Slovenskej ľudovej strany. Na prípravných prácach sa zúčastnil aj Hlinka, v tom čase už vedúca osobnosť slovenského katolíckeho hnutia. Programom strany boli národnostné požiadavky, otázky náboženského života v krajine, demokratické a ekonomické požiadavky a pod.

   Ružomberok sa stal jedným z najpriemyselnejších miest na Slovensku. Hlinka sa stal iniciátorom vzniku Ľudovej banky, ktorá poskytovala potrebný kapitál pre slovenských podnikateľov.

   Hlinka sa v roku 1905 stáva ružomberským farárom, pričom spišský biskup Párvy sa stavia proti tejto voľbe. Vo voľbách v roku 1906 sa presadili siedmi Slováci a dostali sa do uhorského parlamentu. Hlinka vo voľbách podporoval slovenského kandidáta dr. Vavra Šrobára. Týmto svojím počínaním si vyslúžil nevôľu u maďarských štátnych orgánov a biskupa Párvyho. Ten ho pozbavil jeho kňazských právomocí. Hlinka sa taktiež dostáva na niekoľko mesiacov do vyšetrovacej väzby a za svoju činnosť je odsúdený na 2 roky väzenia do Segedínu. Hlinka sa v roku 1907 vybral do Ríma, aby sa osobne zasadil za svoje odňaté kňazské práva.

   V druhej polovici roku 1907 bol pozvaný na prednáškové turné do Čiech a na Moravu a bol tu prijatý ako zástupca slovenského národa. Vo svojich prednáškach sa zameral na ťažké postavenie Slovákov v Uhorsku.

   Práve v čase, keď bol Hlinka na svojej ceste v Čechách a na Morave sa v jeho rodnej Černovej odohrala tragédia spojená s posviackou kostola. Novopostavený kostol, ktorý sa podarilo postaviť za pomoci Hlinkovej chceli si dať posvätiť Černovčania ním. Pretože bol na posviacku poslaný iný kňaz a Černovčania sa tomu vzopreli došlo ku krvipreliatiu a 15 nevinných obetí prišlo o život. Černovská tragédia vyvolala široký ohlas doma aj v zahraničí. Hlinka si ale musel odsedieť trest v Segedíne. V roku 1909 prišlo rozhodnutie od biskupa Párvyho o oslobodení spod suspenzie. Hlinka sa opäť púšťa do organizácie slovenského politického života.

   V roku 1913 sa Hlinka stáva predsedom Slovenskej ľudovej strany, ktorá mala ciele zhodné s cieľmi katolíckeho hnutia. Sústreďovala sa na boj proti liberálnym zákonom, výchovu mládeže, vrátenie cirkevných škôl a sociálne otázky.

   Andrej Hlinka v čase vypuknutia 1. svetovej vojny sa zameral predovšetkým na pastoračnú činnosť v Ružomberku a aktivity v Ľudovej banke. V roku 1917 spoluzakladal tlačiareň Lev, ktorá zohrala dôležitú úlohu pri šírení slovenského jazyka. Dôležité bolo stretnutie, ktorého sa Hlinka zúčastnil v máji 1918 v Martine. Tu sa prijalo rozhodnutie, že po nevydarenom 1000 ročnom spolužití s Maďarmi je čas na rozchod a vytvorí sa spoločný štát Čechov a Slovákov. V októbri 1918 bola opäť za Hlinkovej účasti v Martine vyhlásená Deklarácia slovenského národa, ktorou sa prejavila vôľa Slovákov spojiť svoj osud s českým národom do spoločného štátu.

   V českých krajinách sa začalo mobilizovať hnutie, ktoré bolo charakteristické svojím odporom ku katolíckej cirkvi. Ako protiváhu voči týmto snahám na Slovensku vznikla Kňazská rada. Hlinka navrhoval zriadiť tento orgán, ktorý by v krajine riadil cirkevný život. Sám zostavil zoznam kňazov, ktorý by ho tvorili. Prvé stretnutie Kňazskej rady sa konalo 28. 11. 1918 v Ružomberku a za predsedu bol zvolený Hlinka. Zhromaždení rokovali o výchove mládeže, zriadení slovenskej teologickej fakulty v Bratislave a pod. Vznik Kňazskej rady sa ukázal ako opodstatnený. Rada ovplyvnila vývoj katolíckej cirkvi na Slovensku, pomáhala kňazom zachovať vernosť, dávala návrhy na poslancov do Národného zhromaždenia.

Súčasne s týmito aktivitami sa Hlinka snažil o opätovný začiatok slovenského katolíckeho politického hnutia, ktoré malo byť obhajcom katolíkov na Slovensku. 19. 12. 1918 sa v Žiline konala ustanovujúca schôdza Slovenskej ľudovej strany. Bol zvolený výbor na čele s Andrejom Hlinkom, ktorý stál na čele strany až do svojej smrti. Strana sa prihlásila k odkazu politikov z Martina v októbri 1918, vyjadrila sa k aktuálnym problémom katolíckej cirkvi v Československu, obsahoval časti o hospodárskych a sociálnych problémoch štátu.

Hlinkovým záujmom bolo, aby v novom štáte zabezpečil autonómiu pre Slovensko v rámci spoločného štátu. Pretože aktivity v Československu neprinášali výsledky rozhodol sa so spolupracovníkmi pre cestu do Paríža na zasadanie mierovej konferecie. Tu na medzinárodnej úrovni chceli žiadať pre Slovensko politickú samosprávu, národný parlament, slovenskú vládu, slovenské úrady. Oficiálna česko – slovenská delegácia sa však pričinila o ich neprijatie. Hlinka bol po návrate do vlasti uväznený a to malo za následok zhoršenie jeho zdravia.

   Hlinkova strana sa vo voľbách v roku 1925 presadila a získala 23 poslaneckých mandátov. Avšak ani tento úspech neznamenal pre stranu okamžitý vstup do vlády. V strane sa začali spory a viacerí významní politici zo strany odišli. To Hlinka ťažko znášal. Snažil sa zlikvidovať rozpory svojimi verejnými prejavmi, ale situácia bola veľmi komplikovaná.

   Záverečné obdobie Hlinkovho života sa nenieslo v jednoduchom ovzduší. Vnútrospoločenská, aj medzinárodná situácia bola veľmi komplikovaná. Politické strany sa usilovali o bližšiu spoluprácu. HSĽS sa usilovala o spoluprácu so Slovenskou národnou stranou. Blok, ktorý vznikol 16.10.1932 vo Zvolene i keď nebol dostatočne pevný vzájomne sa podporoval a spolupracoval. Významnou udalosťou boli oslavy v Nitre v roku 1933. Tu Hlinka, aj napriek nevôli vládnych predstaviteľov predniesol prejav, v ktorom pripomenul práva vyplývajúce z Pittsburskej dohody.

   Hlinkova angažovanosť vyvrcholila v roku 1938 na automistickej manifestácii v Bratislave. Akcia sa konala pri príležitosti 20.výročia podpísania Pittsburskej dohody. Bola to posledná veľká udalosť na ktorej sa Hlinka zúčastnil už ako ťažko chorý. Andrej Hlinka svojej chorobe 16.8.1938 podľahol. Všetky vyhlásenia po jeho smrti pripomínali, že Slovensko stratilo veľkú osobnosť politického života.

   Andreja Hlinku možno hodnotiť ako osobnosť s mimoriadnou charizmou. Bol nielen presvedčeným katolíkom, ale aj slovenským národovcom. Do svojho politického programu ako prvý zakomponoval autonómiu Slovenska a až do svojej smrti za ňu bojoval. Za svoje národné cítenie bol aj prenasledovaný, sedel vo väzení. Svoje životné krédo zhrnul v slovách: ”Za Boha život, za národ slobodu!”

Spracované podľa knihy Andrej Hlinka, ktorú napísala Alena Bartlová.