Andrej Hlinka ako kňaz

Najvýznamnejšími kňazskými zastávkami Andreja Hlinku boli Liptovské Sliače (vtedy Tri Sliače) a Ružomberok. A práve jeho názory a riešenia pálčivých problémov obyvateľov týchto lokalít z jeho pozície kňaza, boli vybraté na lepšie predstavenie a priblíženie názorov Hlinku vo vtedajšej dobe.

          Na zaujímavé zážitky Hlinku so svojím ľudom spomína Karol Sidor z pôsobiska otca národa z Troch Sliačov. Aj na nasledujúcom príklade vidno, že Hlinka nekázal veriacim len z kazateľnice, ale staral sa aj o život svojich ovečiek mimo kostola. Úryvok je z roku 1894. „Tri Sliače boli okupované Židom-krčmárom. Ľudia strašne veľa pili. Farár Hlinka po poldruharočnej pastoračnej práci nevidel želateľného výsledku. Zavolal si teda na pomoc misionárov z Moravy. Došli traja otcovia – Jozef Tomášek, Ignác Blaha a František S. Hradlek z Litovle. Predstavujúc ich svojim farníkom, Andrej Hlinka misionárov upozornil, že má vo farnosti aj také ovečky, ktoré za poldruha roka ani raz mu neprišli do kostola. „Čo sa mne slabému nepošťastilo, to zaiste vykoná vás sprevádzajúca milosť Najvyššieho.“ A nemýlil sa. Misionári v Troch Sliačoch vykonali záslužné dielo.

 

ODNAUČIL ĽUDÍ PÁLENKE

            Sedemsto ľudí vstúpilo do Spolku striezlivosti, prisľúbiac, že viac v živote do krčmy nevkročia. Žid, pravda, zúril. Nazval Hlinku nevzdelaným a sprostým, búril proti nemu ľud. Ale Hlinka v Katolíckych novinách (1894) poznamenáva: „Slabých zvolil si Boh, aby mocných zahanbil.“ Okolití farári videli dobrý účinok misií v Troch Sliačoch. Ešte v ten samý rok v decembri pozvali si tých istých misionárov do Liskovej, Likavky a Stankovian.

            Pozoruhodné je aj Hlinkove opisovanie toho, koľko členov v spomenutých obciach získal Spolok striezlivosti. Tisíce ľudu sľúbilo misionárom nepiť vôbec, alebo nepiť aspoň v nedeľu. „U našich ľudí pálenka má divotvorný účinok. Keď je zima, vypije si pálenky, keď je horúčosť, inšie ho neochladí, len pálenka. Keď je unavený, posilní ho pálenka. Keď je zarmútený, teší ho pálenka, hladného kŕmi pálenka, narodeného víta pálenka, mŕtveho odprevádza pálenka, a to je vždycky a skoro všade tak.“

 

BOJ PROTI ZAOSTALOSTI

            Starostlivosť Andreja Hlinku o bežného slovenského človeka je zrejmá a čitateľná aj z prvého čísla Ľudových novín v roku 1897. Takto opisuje Hlinka biedu a zaostalosť slovenských dedín: „Domčeky sú nízke, na nich maličké, uzučké oblôčky na piaď. A aj tieto zapchávajú ľudia v zime vyše polovice machom alebo rezom. Hlinou na šedo zamazané múry, alebo len machom poupchávané škáry na vonkajších drevených stenách, svedčia o chudobe, ktorá pri usilovnosti nášho ľudu je skoro nevysvetliteľná. V nútri? Chatrný pánik má lepšie v stajni. Zem nevydláždená, ba ani len nevyrovnaná. Steny od večitých výparov a mokradí sú tmavošedé. V jednom kúte stojí z dosák sbitá postieľka, od týždňa do týždňa nepostlatá; pod ňou hromada zemiakov. V druhom stará almária s pobitým riadom a pod ňou sud s kapustou, ktorý naplňuje celý dom nemilým plesnivým zápachom.“

            Vo svojich výpočtoch pomerov ľudu pokračuje: „Za krk o nohu stola priviazané teliatko odpočíva skoro na prostred izby. Vedľa neho sedí malé dieťa a hrá sa s ním. Mnoho ráz je tu, chúďa, i pol dňa samo bez opatery. Matka, otec sú ďaleko od domu, pracujú v poli, na roliach. Kuchyňa? Táto je hniezdom všetkej smeti a nečistoty. V kútiku u schoda sú smeti nasmetané, omelom pozorne ukryté, aby ich ľudia nezbadali. Okolo ohniska nečistý riad. Deti? Čeľaď? Verabože biedne šatené. Šatôčky detí sú do nepoznania od nečistoty. Videl som už dietky bosé, nahé, sťa Adama a Evu vybehnúť na ulicu; alebo v čiernej košieľke a to v treskúcu zimu. Kto sa potom bude diviť, že po prvom mraze padajú dietky ako muchy. Dospelejší sú lepšie šatení, ale tiež sa vody boja, háby plné pozostatkov z jedál.“

            Následne nastoľuje vtedy 33-ročný Hlinka zásadnú otázku, na ktorú si aj odpovedá: „Kto sa má starať o tento ľud? V prvom rade kňaz. Nebojme sa, velební bratia, spustiť sa do tej chudobnej chalupy. To nič nerobí, keď nám nadajú do bryndzomiesičov a bočkorošov. Neujme nám to ani najmenej na cti a vážnosti. Reverenda ostatne reverendou, trebárs sa na ňu niečo zo sedliaka prilepí. My musíme s ľudom cítiť, s ním žiť. V radostiach a bolestiach jeho účasť brať!“

 

RADOSŤ POČÚVAŤ NOVÉHO FARÁRA

            Z Troch Sliačov prišiel Hlinka ako farár do Ružomberka v roku 1905. Karol Sidor o tomto medzníku v dejinách píše: „Ľud pripravil Hlinkovi vrelé prijatie. Na uliciach i po domoch sa spievalo „Hej, tá ružomberská fara, pekné budovisko, budeš mať v nej, Andrej, krásne zimovisko“. Ľud privítal Hlinku v Ružomberku ako kráľa. Radosť sa liala ulicami, a pod slávobránou sa srážala v jedno veľké, čisté srdce, ktoré vítalo Hlinku. Slávobrána bola vystavaná na kraji mesta. Hlinka sa pod ňou odlúčil od svojich Sliačanov, ktorí ho do Ružomberka odprevádzali na koňoch a vozoch. I plakali, že im odchodí, i tešili sa, že práve ich farár sa dostal do Ružomberka a tak aspoň budú sa môcť na koho i v Ružomberku spoľahnúť a obrátiť.

            Andrej Hlinka sa teda usadil na ružomberskej fare, ubytoval sa na prvom poschodí. Jeho „inštalácia“ 14. júna 1905 mala podľa Sidora krásny priebeh. Redaktor Ľudových novín Anton Bielek došiel na ňu až zo Skalice a pekne ju opísal. „Bola to manifestácia ružomberského ľudu za svojho nového farára. Ružomberčania poznali Hlinku ale len ako politika. Počuli jeho reči na námestí, páčili sa im. Teraz ho celí natešení počúvali v kostole, ako úchvatne hovorí z kazateľnice.“

            „Bola radosť počúvať nového pána farára,“ spomína Bielek a pokračuje: „On je výmluvným rečníkom, vie nájsť výraz na každý odtienok citu, vie stupňovať výrazy, vie krásne, ľudu prístupne hovoriť a opantúva poslucháčov tým, že ich citový svet, ich pozornosť ovládne úplne a podmaní si srdcia i rozum poslucháčov.“

 

POVZNESENIE ZANEDBANÉHO SPEVU

            Najväčšiu starosť mal Hlinka po príchode do Ružomberka o svojich veriacich. Pre nich, ako aj pre širšie katolícke publikum dal v júli 1905 do tlače veľké modlitebnú knižku Nábožný kresťan. Modlitby usporiadal Andrej Hlinka, farár ružomberský a nápevy pripravili a opatrili Jozef a Richard Chládek, ružomberskí regenschori (vedúci chrámového zboru).

            Hlinka v úvode knižky udáva, že „knižka je trudom dlhoročným. Česť a chvála Božia, kresťanská osveta, zošľachtenie duše, povznesenie zanedbaného spevu cirkevného bolo vodítkom pri sostavovaní knižky.“ Mala okolo 500 strán a stala sa modlitebnou knižkou každého Ružomberčana. Hlinka, sám dobrý spevák, s vyvinutým smyslom pre krásu slovenského spevu pri bohoslužbách, zaviedol si najprv v tomto ohľade poriadok do kostola. Na chór vyložil tabuľku s číslicami. Ľud si pred omšou pozrel číslice, vyhľadal si ich v „Nábožnom kresťane“ a spieval. Naučil sa ľud disciplíne a odtiaľ je to, že ľud ružomberský ešte aj teraz krásne, jednotne a s citom spieva pri bohoslužbách.

 

RUŽOMBERČANIA SI SMELO POVEDALI SVOJE

Hlinka mal po Slovensku veľmi dobrú povesť. Ako najlepší farár, spomína na svoje pôsobenie v ružomberskej fare pod vedením Otca národa Ladislav Hanus. „Bol to veľkorysý človek. V jeho fare vládla povznesenosť, nebolo v nej nijakej banálnosti, nešľachetnosti. Ružomberská fara bývala vždy, okrem noci, otvorená. Ani tu si neviem predstaviť bránu na fare ako zavretú. To bolo symbolické. Bola tam frekvencia, ruch. Hlinka, možno povedať, bol pohostinnosť sama. Vyžadoval, aby každý farár, ktorý príde do Ružomberka, zavítal na jeho faru, zahlásil sa, že je tu. Bol tu ako doma. Ale keby sa na ružomberskej fare nebol zastavil, už by bolo bývalo šomranie, že je to neporiadok.“

Hanus tiež vníma, že Hlinka ako farár povzniesol ružomberskú farnosť, povzniesol človeka. „V tých dávnych časoch, keď v spôsoboch vládol ešte neraz feudalizmus. V Uhorsku a dlho najmä v cirkvi. Ľudia vo farnostiach boli ponížení aj ubití a všetko bolo akési zviazané. Samé bozkávanie rúk a samá poníženosť, pán veľkomožný... V Ružomberku to bolo ináč. Ružomberčania sa stávali sebavedomými. Dvíhali sa a smelo si povedali svoje, ako len bolo možné. Toto je Hlinkov význam pre Ružomberok. Postavil na nohy ružomberského veriaceho, aj ako občana.“

Zdroj: Mestský úrad v Ružomberku