Andrej Hlinka ako politik

Andrej Hlinka nebol len mimoriadne obľúbeným kňazom, ale aj schopným a úspešným politikom. Jeho HSĽS (Hlinkova slovenská ľudová strana) vyhrávala voľby, a tým privádzala politických súperov do zúrivosti. Hlinka bojoval za slovenčinu, vyhrával voľby, bilancoval svoj život, bojoval za katolícke školy v Ružomberku. Aj na týchto príkladoch tu uvedených vidno jeho široké pole pôsobnosti v politickej oblasti.

            Slovenčina sa na prelome 19. a 20. storočia stávala „popoluškou“ v školách, začala byť vytískaná už aj z kostolov. Hlinka sa celou svojou energiou postavil proti maďarskému prúdu a 12. januára 1900 v Ľudových novinách napísal: „Trp, hyň, plať a uč sa maďarsky. Si hladný, uč sa maďarsky. Si smädný, uč sa maďarsky. V kostole spievaj maďarsky i modli sa maďarsky. Modli sa a spievaj, bárs tomu nebudeš rozumieť ani máčny máčik. Tak to dnes chcú mať mnohí biskupi. Pred hladom zachráň sa maďarčinou, pred biedou a ošarpanosťou tiež, zmrhaj celý svoj majetok, jedno je. Nemusíš sa naučiť písať, čítať, počtovať, na chlieb si zarobiť, remeslu sa naučiť, kupectvo sprevádzať, modliť sa. Všetko ti nahradí maďarčina. Bez tej ani do neba a toto plačlivé údolie radšej nech je nijaké, ak nemá byť červeno-bielo-zelené.“

 

POL MILIÓNA HLASOV PRE HLINKOVU STRANU

            Voľby do parlamentu Československej republiky, 15. november 1925. Kandidovalo 29 strán. Výsledky: z počtu slovenských mandátov pravú takmer polovicu obsadila HSĽS. Zo 47 mandátov získala 23. Dostala 489 027 hlasov, a stala sa prvou stranou na Slovensku a piatou najväčšou stranou v republike.

            Andrej Hlinka potom v „Slováku“ napísal: „Nemožno sa mi nepokloniť pred veľkosťou a velebnosťou národa. Ale nemožno mi, aby som sa pri tejto príležitosti nepoďakoval každému jednotlivcovi, mládeži a stáreži, robotníkovi a úradníkovi, roľníkovi a remeselníkovi, laikovi i svojmu oltárnemu bratovi a všetkým, ktorí prispeli svojou vzácnou pomocou k nášmu víťazstvu. Pomáhali sme si my a pomohol nám Pán Boh. Národe slovenský, bratia drahí, ďakujem, že ste vytrvali so mnou, s národom, s Kristom. Len ostaňte naplnení sebadôverou i naďalej, do konečnej chvíle, kým sa nedobyjeme samosvojho Slovenska. Boh nás požehnaj!“

 

NECHCEL BYŤ VODCOM, OTCOM NÁRODA

            V roku 1924 oslavoval Hlinka 60 rokov. Sidor v knihe o tejto udalosti takto píše. „Slávnostným rečníkom bolo dr. Jozef Buday. Na jeho prívet Hlinka (Slovák 30. septembra 1924) v nesmiernej tichosti poslucháčstva odpovedal dlhšou rečou. Vyslovil svoje potešenie nad tým, že hoci je už starcom a tlačí ho 60 ťažkých, v chudobe a biede započatých a strávených rokov, cíti vo svojich žilách kolovať mladú, rušnú krv. Jednako však myslí, že mladosť, akú cíti, podobá sa kvitnutiu stromu v jeseni – z takého kveta nebude už ovocie. Príde vietor a mráz jesene – kvet opadne, darmo kvitnul. Vkročiac do veku staroby, nikdy nemôže človek vedieť, kedy ho opustia sily. Preto on nemôže dávať programy do budúcnosti. On podal program a naplnil ho činmi svojho života. Stručne sa rozpomenul na časy monumentálnych bojov. S veľkým premáhaním sa, aby mu slzy nevyskočili do očú, spomínal svojich drahých rodičov, menovite svoju chudobnú matku, ktorá sa toľko biedy natrela, kým on študoval a keď už bolo pred vysvätením a bol by sa jej mohol odmeniť, zomrela mu. Hlinka nechcel byť vodcom, generálom a otcom národa. On konal svoju povinnosť voči národu. Roku 1906 nie on kandidoval na poslanectvo.  Chcel, aby bol poslancom dr. Šrobár. Zaň agitoval, cestoval, namáhal sa. Keď však národ Hlinkovi oddal kormidlo, všetky svoje sily vynaložil na to, aby svojej povinnosť urobil zadosť.“

 

BOJ ZA KATOLÍCKE ŠKOLSTVO

            Zaujímavý je aj príbeh, kedy Andrej Hlinka po návrate z väzenia bojoval za katolícky ráz škôl v Ružomberku (1910).  Je to síce dlhší príbeh, ale o to pozoruhodnejšiu má zápletku a vyvrcholenie deja...

Členovia mestského zastupiteľstva totiž už 29. decembra 1908 (keď bol Hlinka vo väzení – ako píše Sidor) odhlasovali zásadu podmienečného poštátnenia všetkých rímskokatolíckych škôl v Ružomberku. Mešťanosta dr. Székely chodil za vecou i na ministerstve školstva v Pešti, ale podmienku, ku ktorej viazali Ružomberčania totiž chceli si dať školy poštátniť len pod tou podmienkou, keď štát ozaj bude platiť toľko, koľko mesto na školy ročne vynakladalo. Suma tá činila ročných 52 687 korún a 36 halierov.

Na zasadnutí mestského zastupiteľstva 10. novembra 1909 (teda skoro po roku) dr. Székely referoval, ako pochodil v Pešti. V ministerstve mu povedali, že poštátnia ružomberské školy, ak sa Ružomberok zaviaže platiť tú istú sumu čo dostiaľ a ak bude súhlasiť aj cirkevná vrchnosť. V krásnej zasadacej sieni mestského domu po tomto mešťanostovom zdelení rozliehal sa veselý smiech mešťanov. Aby oni platili školy a aby im v nich štát rozkazoval. Uzniesli sa: držať si katolícky ráz školy.

Potom skúšali odstrániť katolícky ráz škôl prevedením na obecné školy, ale aj priamy návrh na poštátnenie. Oba neprešli. Až zostala posledná cesta – administratívna perzekúcia. 29. decembra 1910 sa číta v mestskom zastupiteľstve rozkaz liptovského podžupana: zavrieť rímskokatolícke školy v Ružomberku, lebo ich miestnosti nevyhovujú predpisom.  Napriek uzneseniu zastupiteľstva mešťanosta Székely porobil zo svojej moci kroky na poštátnenie škôl a jeho postup schválil i župan i ministerstvá kultu a vnútra, uvádza Sidor.

„Toto oznámil dr. Székely zastupiteľstvu 1. júla 1911. Mešťania na zastupiteľstve sa búrili. Slova sa ujal Andrej Hlinka. Vytýkal Székelyovi, že obmedzuje práva a koná proti uzneseniam zastupiteľského zboru. Zastupiteľstvo odsúhlasilo nepoštátniť školy, mešťanosta pracoval za poštátnenie. Navrhuje, aby trojstupňové uzavretie o poštátnení škôl nevzalo sa na vedomie. Školy – hovoril Hlinka – chceme stavať sebe, a nie štátu.“

„Po slovách Hlinkových povyskakovali zo svojich miest slovenskí členovia zastupiteľstva, hádzali stoličky, prali do meštanostovho stola, že nebolo možné ďalej pojednávať. V zápisnici mestského zastupiteľského zboru stojí (preložené z maďarčiny): Po Hlinkovej reči sa chovanie členov zastupiteľského zboru stalo tak hlučným a výstražným, že predsedajúci mešťanosta zasadnutie vyzdvihol na 10 minút.“

            Székely po ďalšom prerušení vstal a hovoril, že sa poštátnenie škôl prevedie, o školskej otázke zakazuje hovoriť a o Hlinkovom návrhu nepripúšťa hlasovanie. „Hlinka na jeho prejav reagoval stručne. Uviedol, že na župný úrad podá odvolanie, udá Székelyho, že prekročuje svoju kompetenciu, žiada zaviesť disciplinárku proti nemu a na konci podáva návrh zastupiteľskému zboru, aby dr. Székely bol suspendovaný. Predsedajúci Belo Kroner nepripustil hlasovanie. Lavínu, pustenú Hlinkom na dr. Székelyho, už nebolo možné zastaviť. Musel padnúť a z Ružomberka zmiznúť.“

            Otázka však nebola ukončená. Vrátila sa znovu v roku 1912. Hlinka vtedy povedal: „V podžupanskom hlásení stálo, že v Liptove sa vystavalo 9 rímskokatolíckych škôl a tri evanjelické. Štát v Liptove nepostavil ani jednu. Štát je skúpy a úzkoprsý. Cirkvi za 5 rokov obetovali poldruha milióna korún na stavbu škôl a na osvetu a štát len 48 tisíc. „I keď sú pomery ťažké, potrebná nám je kultúra. Musíme postaviť konkurencieschopné školy. Z katolíckych škôl vyšlo mnoho vynikajúcich ľudí. Netreba školy poštátňovať. Ak chce mať štát školy, nech si ich v Ružomberku postaví, ale mesto na ne haliera nedá... Prišla vec na hlasovanie. Za stavbu štátnej školy bolo 11 hlasov, za stavbu rímskokatolíckej školy 28 hlasov...“

Zdroj: Mestský úrad v Ružomberku