Hlinka nebol megaloman

Hlinka nebol megaloman

hovorí spisovateľ Anton Lauček v rozhovore s Imrichom Gazdom

Spisovateľ Anton Lauček je autorom dvoch unikátnych kníh. Po beletristickom spracovaní masakry v Černovej v diele Cez utrpenie (1997, 2006) nedávno vydal prvú beletriu o živote Andreja Hlinku s názvom Andrej – Fragment zo života.

Prečo si sa pustil do literárneho spracovania černovčanskej tragédie?

Novelisticky ani románopisecky doteraz spracovaná nebola. O udalostiach v Černovej sa popísalo hodne, ale šlo hlavne o dokumenty. Prípadne o prejavy politikov. Cítil som povinnosť aj ako černovčanský rodák, keďže veľmi dobre poznám mentalitu svojich spoluobčanov, napísať o udalostiach, o ktorých sa v čase komunistickej totality hovorilo veľmi málo, prípadne skoro nič. A pritom bola to hlavne masakra v Černovej, ktorá upozornila Európu a celý svet, že existuje slovenský národ, surovo utláčaný, ktorému sa odopierajú najzákladnejšie ľudské práva.

Masakra v Černovej upozornila Európu a celý svet, že existuje slovenský národ...

Z knihy je zjavné, že pred samotným písaním si dosť času venoval štúdiu archívnych materiálov.

Mal som na to pol roka. Kniha vznikla pri príležitosti 90. výročia masakry v roku 1997. Vtedy už žiadni pamätníci nežili, a tak som sa mohol rozprávať iba s ich potomkami. Ale aj od nich som sa veľa dozvedel. Všetkých obyvateľov Černovej tragédia poznačila. Nebolo prakticky rodiny, z ktorej by niekto nebol ranený, zastrelený, prípadne nespravodlivo "za prečin násilného sprotivenia sa vrchnosti" uväznený.

Ako Černovčan si sa počas písania musel určite vyrovnávať aj s emočnou naviazanosťou na opisované udalosti. Snažil si sa emócie potláčať alebo si im dával voľný priechod?

Niektoré scény, aby ich človek mohol literárne stvárniť, musí si živo predstavovať. Najviac ma citovo zasiahol pohreb obetí. Bolo treba vybaviť si davy ľudí na cintoríne a tisíce okolo neho, matky, otcov a deti zachádzajúce sa plačom nad hrobmi svojich blízkych, všetko to lamentovanie a hrozný nárek prehlušujúci obrady. Priznám sa, a to sa nehanbím, keď som písal o pohrebe, tiekli mi slzy. Ináč sa nedalo.

Za celou tragédiou stála vysviacka nového kostola, ktorého stavba bola iniciovaná černovčanským rodákom Hlinkom. Nebol Hlinka trochu megalomanom, keď chcel v malej dedine postaviť taký honosný kostol? Dodnes sa vznešene týči nad dedinou a vidieť ho zo širokého okolia...

Myslím, že nebol megaloman. Vedel, na čo dedina má a na čo nie. Keď už Boží stánok, potom dôstojný. Pri presviedčaní spoluobčanov dôvodil polohou Černovej, popred ktorú vedie cesta spájajúca západ s východom, černovčanským chotárom preteká najdlhšia slovenská rieka Váh a prechádza aj Košicko - bohumínska železnica. A čo si všimnú oči každého okoloidúceho najprv? Predsa Boží chrám vyžarujúci pokoj na príbytky okolo seba. Okrem toho maličká stará kaplnka rozlohou absolútne nevyhovovala. Černovčania museli chodiť do kostola skoro päť kilometrov v pľušti a mraze do Ružomberka.

Skutočne Černovčania nazývali Hlinku Miláčkom? Znie to tak zvláštne...

Skúsim citovať, čo napísal o Andrejovi Hlinkovi jeho súčasník a sused Štefan Kaljar: "Tento miestni pán farár bol rodom z našej obce menovaní Andrej Hlinka človek velmi múdri, rečniví, milí. Ku každiemu človeku uctiví. Jedním slovom ako ho naši občania a Ružomberčania pomenovali (miláčkom) ktoré meno aj si nad mieru zasluhoval. Tento muž silní v práci a v duchu nezlomní bojovník za práva ludu, na tohto slová obec šetki podujatia a všetki prevahi prijala, lebo sme od neho ako od nášho vrelo milovaného pastiera a rodáka všetko dobre očakávali..." Myslím, že to stačí. Štefana Kaljara - Kloptu prezývali rodáci Písmákom, zachoval sa od neho aj emotívne ladený opis krvavých udalostí v Černovej.

Priznám sa, a to sa nehanbím, keď som písal o pohrebe, tiekli mi slzy.

Černovčanské udalosti ponúkaš čitateľom pohľadom malého Števa, dejové pozadie tvoria osudy jeho rodiny. Majú tieto postavy reálny historický základ alebo ide o čisto literárnu fikciu?

Števo Hatala sa volal môj starý otec, priamy účastník pohnutých udalostí pred sto rokmi. Ako vnímavý a veľmi bystrý chlapec bol všade a videl toho viac ako mnohí dospelí. (Len mi o tom nikdy, kým žil, nerozprával. Mám dojem, že patril medzi chalanov hádžucich na koče skaly.)

V knihe vykresľuješ epizódu, ktorá hovorí, že keď sa jednej dedinčanke rozpadol váľok, cesto vaľkala fľašou, aby ušetrených dvadsať halierov mohla dať na kostolnú novostavbu. Naozaj ľudia dávali peniaze na kostol tak obetavo?

Fakty v knihe sedia. Mám ich overené, tento o rozpadnutom váľku dokonca viackrát. Išlo o jednu našu príbuznú. Ľudia predávali aj zeme, ktoré ich živili. Len aby mali chrám Boží.

Rozprávaniu dominuje množstvo archaických výrazov a lokálnych názvov kopcov, lúk, lesov. Myslíš, že sa ti podarilo priblížiť jazyku dobových obyvateľov dediny?

Snažil som sa o verné zachytenie vtedajšieho koloritu dediny. Veľa som našiel v starých mapách i v slovníkoch archaickej lexiky. Okrem toho mám šťastie, že v Černovej ešte stále pretrvávajú najmä u starších občanov veľmi živé nárečové prvky.

Z tvojho opisu sa celá tragédia javí ako veľké nedorozumenie: úrady nečakali, že Černovčania sa tak radikálne postavia proti vysviacke povereným kňazom, dedinčania zas nepredpokladali, že žandárska patrola požije zbrane.

Dedina bola dosť radikalizovaná, najmä černovčanské ženy. Preto napríklad, aby zabránili vysviacke bez Hlinku, vzali z kostola niektoré predmety a schovali ich. Pobúrení boli ľudia aj kvôli tomu, že ešte ani vysviacka nebola, a už na nich vrchnosť poslala žandársku asistenciu. Isté je ale, že nik zhromaždenie pred obcou neorganizoval, bolo to všetko spontánne, žiaľ, kvôli zaťatosti úradov vyústilo do krviprelievania.

Mala „občianska neposlušnosť“ dedinčanov nejaký radikálny vplyv na celospoločenské dianie?

Okrem toho, že, ako som spomenul, upozornila celý svet na to, že v strede Európy žije utláčaný a prenasledovaný národ, v Rakúsko-Uhorsku sa udalosť stala pre vládnucu moc príležitosťou na útoky proti Slovákom, slovenskej tlači a slovenským politikom. V parlamente - presne v rámci hesla "Zlodej kričí: Chyťte zlodeja!", boli slovenskí poslanci obviňovaní, vraj oni sú na vine, pretože ľud búria. Pár týždňov po tragédii sa konali voľby a v nich zvíťazil práve v Černovej maďarský kandidát. Úrady to ohlasovali ako veľké víťazstvo svojej politiky. Treba ale pripomenúť, že vtedy voľby neboli tajné a každý volič sa musel pred komisiou nahlas osvedčiť, za ktorého kandidáta hlasuje. A práve vtedy trpel prakticky z každej černovčanskej rodiny niekto vo vyšetrovacej väzbe, a tak boli voliči lámaní tým, že ak budú hlasovať proti maďarskému kandidátovi, ich príbuzný nebude sedieť v žalári mesiace, ale roky. A v temnici.

Maďarónska tlač zašla v klamstvách tak ďaleko, že písala, vraj Hlinka v ženskom prezlečení bol v čase masakry v Černovej.

Zarazila ma informácia, že po tejto tragédii Nóri ponúkli Slovákom ostrov, kam by sa mohli vysťahovať pred maďarským útlakom.

Bola to pravda. Existujú o tom záznamy.

Ako na tieto udalosti reagoval Hlinka?

V čase pohnutých udalostí v jeho rodnej obci prednášal v Čechách a na Morave o postavení Slovákov vo vtedajšom Uhorsku. Doobeda v kritický deň bol v moravskom mestečku Napajedla, poobede v Hodoníne, bydlisku svojho priateľa a žičlivca Aloisa Kolíska, kňaza. Tam prišiel okolo 15. hodiny telegram so správou, čo sa stalo. Hlinka, zdesený, chcel okamžite cestovať domov, no jeho priatelia to nedovolili. Úrady by slovenského národovca okamžite zatkli a jeho prítomnosť by využili na tvrdenie, že sa nachádzal na mieste činu a podnecoval ľudí k vzbure, a teda je príčinou streľby. (Tieto obavy sa potvrdili, lebo vtedajšia maďarónska tlač zašla v klamstvách tak ďaleko, že písala, vraj Hlinka v ženskom prezlečení bol v čase masakry v Černovej.) Len s najväčšou námahou ho prehovorili, aby vo svojom prednáškovom turné pokračoval, pretože po všetkom, čo sa stalo, bude záujem o slovenskú otázku v Čechách ešte väčší. Hlinka teda prednášal a ako píše Roman Holec v knihe Tragédia v Černovej a slovenská spoločnosť, pre Čechov sa stal "symbolom Slovenska, nositeľom jeho útrap a prenasledovaní a súčasne jeho vyslancom". V tom období dostal Andrej Hlinka toľko pozvaní na vystúpenie, že keby chcel všetkým žiadateľom vyhovieť, nestačil by mu rok.

Imrich Gazda

Článok bol publikovaný v nemeckom krajanskom periodiku Krajanský pozdrav. Prevzaté z Postoy.sk s dovolením redakcie.

Anton Lauček (7. apríl 1950) po absolvovaní slovenčiny a nemčiny na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici a dejepisu a slovenčiny na Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika pracoval ako vychovávateľ na internáte, neskôr ako stredoškolský učiteľ, dva roky bol v slobodnom spisovateľskom povolaní, potom riaditeľom domova mládeže. V súčasnosti prednáša na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Debutoval televíznou inscenáciou Benedikt. Nasledovali zbierky poviedok Zelená modrá (1982), Pierko iba ľahučko prichytené (1987), Opušťák (1989), Pušky v hrnci granáty v kredenci (1993), novela o masakre v Černovej Cez utrpenie (1997, 2006), životopis biskupa Jána Vojtaššáka Anjelom svojim prikážem o tebe (2000, 2006), Keď lastovičky nemôžu lietať (2006) a historická novela zo života Andreja Hlinku Andrej (2007).