Pohreb Andreja Hlinku: otázky & odpovede

Kňaz, politik a publicista Andrej Hlinka zomrel v Ružomberku v utorok 16. augusta 1938. Pohreb prilákal tisícky ľudí, významné osobnosti, stovky kňazov. Profesor histórie Róbert Letz spresňuje niektoré nejasné fakty, prináša nové informácie a vysvetľuje ďalšie okolnosti úmrtia významnej postavy slovenského národa.

O dátume pohrebu Andreja Hlinku v Ružomberku sa dozvedáme protichodné údaje. Dokážete ich spresniť?

Andrej Hlinka zomrel v utorok 16. augusta 1938 presne o 23:05 hod. v budove ružomberskej fary. Telo zosnulého bolo vyložené na katafalku vo farskom kostole sv. Ondreja v Ružomberku ráno 19. augusta. Pohreb sa konal v nedeľu 21. augusta 1938 od 10:00 hod., keď sa začala zádušná sv. omša a trval do 18:45 hod., keď rakvu s Hlinkovými telesnými ostatkami vložili do krypty na ružomberskom mestskom cintoríne. Tým chcem opraviť nepresný údaj, ktorý sa vyskytuje aj v niektorých Hlinkových životopisoch, že pohreb sa konal 20. augusta 1938.         

Ktoré osobnosti prišli 21. augusta 1938 do Ružomberka na Hlinkov pohreb?

Hlinka bol významnou a  typickou osobnosťou slovenskej politiky, čo uznávali nielen jeho prívrženci, ale aj odporcovia. Hlinkov pohreb patril k udalostiam, ktorá zapadali do rušného roku 1938. V tom čase vrcholila kríza medzi ČSR a Nemeckom. Očakával sa možný vojnový konflikt. Aby sa otupilo ostrie vnútornej opozície, vládne strany stále rokovali o možnom vstupe Hlinkovej slovenskej ľudovej strany do vlády.  Na poslednej rozlúčke s Hlinkom sa zúčastnilo veľké množstvo osobností. Osobne sa ho zúčastnil vtedajší predseda vlády Milan Hodža, ktorý súčasne zastupoval aj neprítomného prezidenta republiky Edvarda Beneša. Hodžova prítomnosť však nebola iba oficiálna, pretože bol priateľom zosnulého, hoci politicky patril do agrárnej strany. Z ďalších osobností treba spomenúť správcu Matice slovenskej baťka Jozefa Škultétyho a známeho spisovateľa, tajomníka Matice slovenskej Jozefa Cígera-Hronského, ďalej česko-slovenského vyslanca vo Varšave Juraja Slávika, podpredsedu parlamentu Jozefa Siváka, bývalého ministra Vavra Šrobára, starostu mesta Bratislavy Vladimíra Krna, úradujúceho podpredsedu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Jozefa Tisa. Sociálnych demokratov zastupoval senátor Zimák, agrárnu stranu poslanci Ján Ursíny, Milan Polák a Pavol Teplanský, čs. stranu lidovú na Slovensku Martin Mičura, čs. národnosocialistickú stranu poslanec a básnik Emil Boleslav Lukáč, Sudetonemeckú stranu poslanci Karl Herman Frank a Franz Karmasin, Zjednotenú maďarskú stranu gróf János Esterházy a podkapatoruských poslancov zastupoval Andrej Bródy. V Ružomberku sa teda zišlo pomerne pestré politické spektrum osobností. Armádu zastupoval generáli František Marvan a Alois Eliáš. Nechýbal ani reprezentant početných Slovákov v Amerike Dominik Sloboda, ktorý po pohrebe odniesol z Hlinkovho hrobu do USA symbolickú hrsť zeme. Je tam dodnes. Zaujímavá bola účasť podnikateľa Jana A. Baťu. Zo zahraničných hostí treba spomenúť poľského vyslanca Kazimierza Papéeho a početnú 400 až 500 člennú skupinu Poliakov. Chorváti vyslali na pohreb delegáciu vedenú Josipom Andrićom, riaditeľom najväčšieho chorvátskeho kultúrneho spolku Družstva sv. Hieronyma a senátorom Ivanom Pernarom, vedúcim činiteľom Sedliackej strany. Typickou pohreb bola veľká účasť duchovenstva – až 900 kňazov, veď Hlinka bol kňazom. Pohrebné obrady odbavil jeho diecézny biskup a priateľ Ján Vojtaššák, ale prítomní boli aj ďalší biskupi Jozef Čársky, Michal Bubnič a Marián Blaha.   


Aká bola účasť ľudí na pohrebe Andreja Hlinku?

Vedenie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a vedenie mesta Ružomberka sa rozhodli pripraviť pre Hlinku národný pohreb. Zámerom bolo, aby sa s Hlinkom mohlo prísť rozlúčiť čo najviac ľudí. Do Ružomberka smerovali masy ľudí z celého Slovenska. Mnohí tu ostali už od štvrtka 18. augusta, keď sa v Ružomberku konal tradičný trh. Ľudia strávili noc-dve čakaním na pohreb, nocovali na lavičkách, alebo na pažiti pod holým nebom. Posledná rozlúčka mala určite symbolický význam. Ľudia chceli prejaviť úctu Hlinkovi ako osobnosti, ktorú si vážili a ktorá im imponovala. Súčasne akoby mu chceli vrátiť jeho návštevy v ich mestách a obciach. Hlinka bol totiž známy tým, že neúnavne cestoval po celom Slovensku. Počet ľudí na pohrebe bol naozaj obrovský a polícia mala plné ruky práce, aby udržala svoje kordóny pred náporom más. Údaje o počte účastníkov pohrebu sa rôznia. Pohybujú sa od 50 000 do 120 000 osôb. Nech berieme do úvahy nižší alebo vyšší údaj, bol to skutočne nevídaný počet ľudí. 


Ako Slovensko prežívalo skon A. Hlinku? Bola o ňom verejnosť informovaná?

Andrej Hlinka bol charizmatickou osobnosťou, katolíckym kňazom a súčasne politikom, ľudovým tribúnom. Ak berieme do úvahy počet účastníkov pohrebu, tak sa to bol určite najväčší pohreb, aký dovtedy Slovensko zažilo.  Samozrejme, veľké a zaujímavé pohreby mali aj iné slovenské osobnosti, napríklad Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik, alebo Alexander Dubček. Atmosféra počas Hlinkovho pohrebu bola jedinečná. Ľudia intuitívne cítili, že s Hlinkom odchádza nielen jedna osobnosť, ale celá jedna epocha slovenských dejín a Slováci kráčajú v ústrety neľahkým a neistým dobám. Hlinkova smrť akoby prispela k zamysleniu sa nad prítomnosťou a budúcnosťou a volala po zjednotení síl. Smútočná nálada nevládla len v Ružomberku, ale na celom Slovensku. Už v deň smrti A. Hlinku sa v Bratislave rozozvučal starodávny radničný zvon. Vláda ČSR nariadila, aby na všetkých dôležitejších štátnych úradoch v Bratislave bola vyvesená čierna zástava. Večer 21. augusta, teda v deň pohrebu, sa po celom Slovensku na vrchoch rozhoreli smútočné vatry. V pondelok 22. 8. sa vo všetkých bratislavských katolíckych kostoloch o 7:00 hod. ráno uskutočnili zádušné omše za spásu duše A. Hlinku. Rôzne spolky si uctili pamiatku tým, že ich členovia vyhlásili dlhší smútok za Hlinkom. Napríklad Ústredie slovenského katolíckeho študentstva vyhlásilo až šesťtýždňový smútok. Zaujímavé je, že Hlinkov pohreb sa vysielal v priamom prenose rozhlasom. Komentovali ho slovenský reportér Gejza Faguľa a český reportér Franta Kocourek. Tak mohli byť o udalosti na diaľku byť informovaní ľudia v celej krajine.     


Prečo bol Hlinka zabalzamovaný?

Hlinkov život bol veľmi úzko zrastený s Ružomberkom. Ako farár tu pôsobil 33 rokov. Vo svojej záveti z roku 1933 konkrétne nepíše, kde chce byť pochovaný, ale podľa starého zvyku boli farári pochovávaní vo svojej farnosti buď priamo pri kostole, alebo na miestnom cintoríne. To sa stalo aj s Hlinkom, ktorého ružomberskí mešťania považovali za neodmysliteľnú súčasť svojho mesta. Hlinka sa nikde nevyjadril, že by si želal byť zabalzamovaný. Rozhodlo sa o tom deň po jeho smrti 17. augusta 1938, keď sa v Ružomberku zišlo predsedníctvo HSĽS. Krátka novinová správa oznamovala verejnosti, že „priatelia Andreja Hlinku sa rozhodli zachovať toto telo i pre budúcnosť a preto bude Andrej Hlinka balzamovaný“.  Balzamovanie vykonal profesor Július Ledényi spolu s docentom Emanuelom Filom a dr. Severínom Kugajevským bez toho, aby otvorili jeho telesnú schránku. Deň po Hlinkovej smrti 17. augusta 1938 starosta  mesta Ružomberok Anton Mederly informoval novinárov o pohrebe A. Hlinku. Už vtedy sa hovorilo o tom, že vo výročný deň smrti A. Hlinku malo byť jeho telo vyňaté z krypty jezuitov v Ružomberku, kam malo byť najprv pochované a potom uložené v monumentálnej krypte (mauzóleu), ktorú postaví mesto pri farskom kostole. Išlo o stavbu, pôvodne určenú pre pamätník vojakom padlým v prvej svetovej vojne. Pre pohnuté pomery – vyhlásenie Slovenského štátu a vojnový stav s Poľskom, boli Hlinkove ostatky prenesené do mauzólea až 31. októbra 1939. Balzamovanie telesných ostatkov významnejšej osobnosti nebolo nezvyčajné. Táto procedúra sa uplatnila aj u bývalého prezidenta ČSR T. G. Masaryka. Masaryk však bol pochovaný do hrobky v Lánoch k svojej manželke bez toho, aby boli jeho ostatky uložené do mauzólea.         


Prečo bolo telo Andreja Hlinku odnesené z mauzólea v roku 1945?

Úcta k telesným ostatkom A. Hlinku, uloženým v mauzóleu bola súčasťou kultu A. Hlinku, ktorý sa pestoval najmä v rokoch prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945). Mauzóleum navštevovali rôzne delegácie, štátni predstavitelia, zástupcovia spolkov a organizácií. Dňa 22. septembra 1944 pri bombardovaní Ružomberka povstaleckým letectvom jedna z bômb zasiahla a poškodila mauzóleum A. Hlinku. Pri nálete zahynul poslucháč Vojenskej vysokej školy Rudolf Dobiáš. Po priblížení nemecko-sovietskeho frontu v marci 1945 príslušníci slovenskej armády uskutočnili tajne pripravenú akciu. Telesné ostatky A. Hlinku previezli z mauzólea v Ružomberku na dodnes neznáme miesto. Dôvodom bola obava pred ich zničením alebo zneuctením po príchode Červenej armády. Dohady a diskusie o miestach, kde by mohlo byť uložené Hlinkove telo trvajú už 70 rokov. Zatiaľ sa ho nepodarilo nájsť. Pohnutý osud Hlikových telesných ostatkov je obrazom pohnutých slovenských dejín 20. storočia.