Štátotvornosť osobnosti Andreja Hlinku na národnú, kresťanskosociálnu, teda ľudovú politiku na Slovensku

Štátotvornosť osobnosti Andreja Hlinku na národnú, kresťanskosociálnu, teda ľudovú politiku na Slovensku

Príspevok odborníka na dejiny práva prof. Petra Mosného z Trnavskej univerzity.

                                                                           Odpustite nám naši praotcovia,

ak sme nedokázali vždy pred zášťou neprajníkov

                                                                    vaše nepochopenie ochrániť

 

    Slovenská historiografia či už všeobecného alebo právnohistorického kontextu je plná paradoxov majúcich podstatu v nedostatočnosti schopností, či nie vždy s dobrým úmyslom, posudzovať javy od vekov sprevádzajúce naše etnikum na jeho ceste nielen k národnej samobytnosti, ale aj pri jeho procese snáh o dosiahnutie  prirodzeného vyššie stupňového preporodenia sa vo vlastnú štátnosť. Bolo tak nielen v obdobiach viac či menej dávno minulých, nedávno súčasných či blízko s prítomnosťou súvisiacich až po reálne existujúce. Nie je mojím zámerom hľadať a mentorsky poukazovať na príčiny. Tie sú pre každého čo i len trošku súdneho ľudského tvora, majúceho povestnú čo i len štipku toho príslovečného sedliackeho rozumu, dostatočne známe a vo svojej historickej podstate nemenné a v každom ohľade zavrhnutia hodné. Žiaľ nevynímajúc slovenskú politiku a inteligenciu v celohistorickom priereze vrátane súčasnosti.  

      Nezvratne jednoznačným prejavom je forma nedôstojnosti  pripomínania si významných výročí slovenských bardov, národných buditeľov, predstaviteľov národných snáh či iných významných príslušníkov nielen vzišlých zo slovenského národného koreňa. Ale tiež tých, ktorí aktívne podporovali, tvorili, formovaním budovali slovenský národný vlastenecký život.

      Cielené vyhľadávanie, vykonštruovávanie nepravdivých ba až nepriateľských fabulácií i konšpiratívnych teórií je tou najčastejšou metódou používanou na zneužívanie významu nezastupiteľnosti slovenských osobností v podstate vo všetkých fázach formovania sa slovenskej národnej identity v historicite času, podmienok, prejavov, pádov i víťazstiev. Žiaľ, v tomto ohľade neporaziteľne vynikáme, ale aj to len preto, lebo sme široko – ďaleko jediní, právom osamelí.           

     K jedným z týchto národných osobností nezameniteľne patrí aj Andrej Hlinka, najvýznamnejší pokračovateľ slovenských národných snáh v závere rokov 19. storočia a v prvej tretine 20. storočia. V jednoliatom celku rímskokatolícky kňaz a politik, v uvedenom či obrátenom garde, o ktorom sa jeho životopisec a blízky spolupracovník vyjadril, že A. Hlinkovi sa stala cirkev jeho matkou a slovenský národ jeho otcom.1 Nemohlo byť preto ani prekvapujúce, keď s súvislosti s dosiahnutím šesťdesiatky v jeho veku dostal dekoratívny patriarchálny prívlastok „Otec národa“.2 Nesporne to bolo aj potvrdením reálne uplatňovanej aktívnej i účinnej realizácie vlastného celoživotného kréda spočívajúceho v priorizácii dvojabsolutizácie: Vernosť kresťanským zásadám v súčinnej previazanosti so slovenským národným záujmom. Prostriedkom z jeho strany mala byť a aj bola odhodlanosť podstúpiť aj vlastnú obeť.

     Autentickosť zosobnenia Hlinkovej životnej cesty „Za Boha život, za národ slobodu“ vyjadrovala podstatu slovenskej národnej povahy v rozhodujúcej miere väčšinových vrstiev pospolitého ľudu. K tomu vzdor spolu s odolnosťou vytrvať napriek ťažkým sociálnym a politickým pomerom kváreným  viacrozmerným  útlakom zo strany štátnej moci. Tiež cielené presadzovanie zákazov a príkazov, sledujúc paralyzovanie jeho národnej činnosti, časťou cirkevnej moci i jeho poslušnosťou vo vzťahu k nej pri zachovaní príslušnej úcty voči jej hodnostárom i spolubratom v duchovnej službe.

      S osobnosťou Andreja Hlinku bol v rozpore v podstate každý režim vládnuci na našom území počas jeho života i po jeho smrti. Či už to bolo najprv v období dualistického rakúsko – uhorského súštátia. Následnej, po vzniku československého štátu, jeho prvorepublikovej dvadsaťročnej existencie. Aj po jeho smrti v období slovenského vojnového štátu jeho odkaz nenašiel vždy relevanciu v uplatňovaní prvkov autoritárskeho režimu. V nemilosti, v rámci presadzovaného ,príslovečne nezmieriteľného triedneho antagonizmu vo všetkých jeho rozhodujúcich prvkov, bol v časoch presadzovania socialistického režimu. Žiaľ, ani obdobie po nastolení demokratických pomerov po roku 1989 mu nebolo naklonené, neprejavovala sa mu vždy patričná úcta nezlomného  národovca. Ba práve naopak, časť historickej obce, ale aj oficiálnej politiky v následných rokoch síce nedokáže nezaznamenávať jeho nezastupiteľný význam a postavenie v slovenských národných dejinách. Ale neodpúšťa si rôzne formy jeho dehonestácie, najčastejšie zaškatuľkovaním do pozície kontroverznej osoby.

     Symptomatickým novotvarom celej politickej dráhy A. Hlinku bol výrazný podiel na formovanie novodobej, modernej slovenskej politiky postavenej na  dvojfundamentálnosti jej cieľov spočívajúcich na presadzovaní princípu samobytnosti slovenského národa spolu s jeho právom na tak isto, prirodzené a neodnímateľné, ním riadenie vlastnej samosprávy. Vo svojej podstate tak išlo nesporne o nadviazanie myšlienok a cieľov nielen štúrovskej ale aj poštúrovskej generácie slovenských národných buditeľov i ich činnosti.3 Tak ako aj u Ľ. Štúra i jeho politické pozície vychádzali v prevažnej miere z podpory sociálne najslabších vrstiev slovenského národa, pričom však, na rozdiel od Ľ. Štúra, prevažne konfesionálne rímskokatolíckej konzervatívnej afilácie  jednoznačne početne výrazne prevyšujúcej, v rozhodujúcej jeho národnej časti.

      Na rozdiel od slovenskej politiky rokov meruôsmych a šesťdesiatych rokov 19. storočia postavenie slovenskej národnej politiky začiatkom 20. storočia dosiahlo úplne novú dimenziu, tak – povediac, zásluhou práve A. Hlinku prostredníctvom černovských udalostí z roku 1907. Krutá daň za martýrium nielen bezprostredne postihnutých zúčastnených spôsobila, že žiaľ až týmto činom zo strany uhorského vládneho režimu sa podstata slovenskej otázky v časti habsburského súštátia vymanila zo svojho dosiaľ vymedzeného vidieckeho priestoru a preniká do povedomia svetovej verejnosti. Fatálny dôsledok tejto skutočnosti spôsobil, že A. Hlinka sa v danej dobe stal v rozsiahlom mimouhorskom priestore nesporne najznámejší, ba možno povedať aj najvýznamnejší, na domácej pôde pôsobiaci slovenský politik. Táto nezastupiteľne nová dimenzia pre ďalší rozvoj slovenského národného pohybu, tento fakt, sa nie často a v dostatočnej miere doceňuje.

     Černovské udalosti vo vtedajších politických a národnostných súvislostiach dôsledne zapadali do postojov a nemenných prejavov, ako ich vrcholenie, vládnucej uhorskej politiky za aktívneho spolupôsobenia nielen špičiek uhorského episkopátu v podporovaní maďarizácie. Nič na tom nemala zmeniť ani tvoriaca sa Zichyho ľudová strana / Néppárt/, založená na princípoch reformného katolíckeho sociálneho programu ako protikladu vládnuceho uhorského elitárskeho liberalizmu.4

     Nebolo preto náhodné, že začiatky politickej činnosti A. Hlinku boli spojené práve s touto stranou. Navyše kresťanský základ uhorskej ľudovej strany v jej začiatkoch sa prepájal s naznačovaním zmeny postavenia k riešeniu národnostnej otázky v mnohonárodnostnom Uhorsku aj keď iba v rovine neurčitých prísľubov. Hlinkov dovtedajší individualizmus v otázke práv a postavenia Slovákov získal prepotrebný akcieschopný politický rámec. Nie však nadlho.

      Pozvoľný odklon a prerod Zichyho ľudovej strany, predovšetkým v názoroch na riešenie prirodzených práv Slovákov, do tradičného veľkouhorského šovinizmu spojeného s maďarizačnými tendenciami až po zaujatie vyhranene protislovenských pozícií spôsobili nielen vyčlenenie sa A. Hlinku i ostatných drobných slovenských kňazov od Zichyho ľudákov. 5 Ale ich primknutie sa ešte k obetavejšej práci v prospech nielen k sociálne zbedačeného ale aj národne dehonestovanému slovenského národu. Vysoký stupeň angažovanosti slovenských kňazov v dobovej politike bol fenoménom stredoeurópskeho priestoru Slovensko nevynímajúc. Vzdelanostná úroveň laického prvku spoločnosti bola nedostatočná až nízka a čo do početnosti veľmi malá. Navyše kňažský stav predstavoval prvok majúci najlepšie znalosti o miestnych pomeroch a spolu s prirodzenou autoritou medzi veriacimi bol doslova predurčene nevyhnutný a prospešný pre politickú prácu. Preto je nepochopením či ignoráciou stavu slovenskej spoločnosti, ak nielen vtedy, ale aj neskôr, je politická angažovanosť  slovenského kňažstva označkovávaná pejoratívnosťou rôzneho druhu najčastejšie dehonestujúco v podobe politického klerikalizmu. Nad to ešte nežiadúci a škodlivý.6   

      Prirodzeným dôsledkom sa stalo osamostatnenie hnutia slovenského politického katolicizmu s nastoleným kresťanskosociálnym, teda ľudovým programom opierajúcom sa o encykliku Leva 13 Rerum Novarum. Jednoliate so spolusúčinným presadzovaním riešenia slovenských národných požiadaviek. Súčasťou jej programových zásad boli aj požiadavky všeobecne demokratické, osobitné miesto medzi nimi mala požiadavka všeobecného volebného práva. 7 Programové zásady však v plnej miere v otázke uznania samobytného postavenia slovenského národa stáli na pozíciách zachovania štátnej integrity Uhorska, v rámci nej. Až do konca dualistického súštátia politický zápas A. Hlinku nikdy nevykázal slovné či publicistické formulácie čo i len naznačujúce iné cesty či prostriedky vyriešenia v jeho živote  tak dôležitého problému.

     Politické a programové vyčlenenie sa hnutia slovenského ľudového katolicizmu znamenalo pre A. Hlinku vo svojich konečných dôsledkoch zvýšenie politickej aktivity. Prispelo k tomu tiež odstránenie vnútorného rozporu medzi poslušnosťou k cirkevnej hierarchii a službou národu ako dôsledku rozhodnutia Vatikánu v známom spore s biskupom Párvym. Hlinkovo chápanie a presadzovanie slovenskej národnej otázky nebolo v rozpore s cirkevným učením a tak nebolo ani v protiklade s jeho svetonázorom zosúladeným v politickej rovine s encyklikou Leva XIII. Preň sa tak národná otázka stala doslova politickou i kňažsko - duchovnou službou k sociálne ubiedenému, utláčanému i nerovnoprávnemu slovenskému ľudu bez zdôrazňovania či preferovania jeho konfesionálnej príslušnosti. Permanentné prenasledovanie i väznenie uhorskou štátnou mocou  je nepredstaviteľné hodnotiť ako primerané vo vzťahu k jeho konkrétnej politickej práci na poli národnom.8       

       Napriek skutočnosti existencie jeho výbušnej povahy v príslovečnom spojení s používaním niekedy expresívneho vyjadrovacieho aparátu vo svojich politických prejavoch i článkoch nikdy sa v nich neznížil do roviny šovinizmu. Opodstatnenou rovinou preň zostávala vždy rovina obranná majúca svoj prazáklad v zlopovestne známom uhorskom národnostnom útlaku. Útočnú platformu používal len voči maďarizátorom pri rešpektovaní maďarského národného spoločenstva, bez znevažovania maďarského národa, jeho hrdosti a tradícií tvrdiac: „ My sa bezpodmienečne pridržiavame našej špeciálnej slovenskej kultúry. Od nej sa za žiadnu cenu odvrátiť nedáme. A beriete nám to za zlé? Veď, keď maďarská kultúra, viera, literatúra, básnictvo, obyčaje, spevy hrdosťou naplňuje každého verného Maďara, my mu to nezazlievame“.9          

     Autorita A. Hlinku medzi ľudom i v slovenskom ľudovom hnutí rástla vplyvom preň hádam najtypickejších vlastností: výborný charizmatický rečník „ktorý má v sebe viac z agitátora /alebo povedzme proroka/ než z politika...“ 10, schopný osloviť najširšie poslucháčske publikum, horlivý zakladateľ rôznych hospodárskych zoskupení a podporných spolkov, kultúrnych ustanovizní atď... Bol blízky prostému človeku, akoby prezentoval v sebe najzákladnejšie prvky a osobitosti slovenskej povahy svojou otvorenosťou, citlivosťou, vzdorovitosťou i schopnosťou znášať obety i zmieriť sa s utrpením. Významný a objektívny súčasný znalec života A. Hlinku historik prof. R. Letz k tomu dodáva: „ Nevynikal osobitnou učenosťou, skôr rozhodnosťou a presvedčivosťou argumentácie. Bol človekom z ľudu a zachoval si svoju ľudovosť...  „11 pri súčasnom pochopení a rešpektovaní jeho „...jedinečnosti...“12 ako vzopretie sa „... osobitosti a írečitosti oproti neosobnosti, priemernosti a nevýraznosti modernej doby.“13

     Vplyv na podobu jeho politickej činnosti od jej začiatkov mala zabehnutá stará obyčaj v uhorskej politike spočívajúca v politickom osočovaní, ktorú už v tomto období v hojnej miere proti Hlinkovi používali jeho politickí protivníci hlavne v tlači. Ak chcel politicky prežiť vymedzil sa mu tým priestor na voľbu metód svojej obrany. Paralelný stav pokračoval aj v poprevratovom období. Najtrefnejšie povedané slovami významného slovenského spisovateľa: „ Kadiaľ tento bojovný človek šiel, chumelilo sa, zúrili búrky a lialo sa. Mnohí mu to aj zazlievali, prezývali ho buričom, no, my dnes bezpečne vieme, že práve takého človeka sme potrebovali. Slovenská zem bola vysušená, mŕtva – potrebovala takéto búrky. Zelenalo sa po nich na každom poli, rástla odvaha, elán a ich priamy i nepriamy vplyv blahodárne pôsobil na náš kultúrny vývoj. Tu by diplomat a taktik nebol veľa vykonal....Musel prísť fascinujúci konateľ, burič a fanatik slovenskej pravdy, musel prísť živelný, sentimentalitou a ohľadmi nezaťažený ľudský orkán...“.14         

     Rozhodujúce dejstvo politického a štátotvorného pôsobenia A. Hlinku a ním vedenej strany nastáva v súvislosti s prevratovými udalosťami roku 1918, s následným vznikom československého štátu a dvadsaťročnou existenciou predmníchovskej Československej republiky. A. Hlinka i ďalší poprední členovia Slovenskej ľudovej strany doslova patrili k zakladateľom  i tvorcom československého štátu nenarúšajúc rámec jeho konštituujúcej sa i existujúcej územnej integrity.

     Hlinka, jeden z najskúsenejších slovenských politikov v čase bezprostredne predprevratovom, vychádzajúc zo skúseností odnárodňovacieho procesu v Uhorsku stál od  začiatku na stanovisku záchrany slovenského národa v neuhorskom štátnom spolužití. Jednoznačne to vyargumentoval v máji 1918 v Martine na historickom zasadnutí Slovenskej národnej strany známymi slovami: „Musíme sa jasne vysloviť, či pôjdeme i naďalej s Maďarmi alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, že sme pre orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“15

     Daná jednoznačná, jasná a nedvojzmyselná formulácia vo svojej podstate neznamenala nič menej či viac než česko – slovenskú vzájomnosť, ktorej prívržencom bol A. Hlinka vždy, teda nielen v daných prevratových časoch. 16 Čiže bez riešenia jej konkrétnej vyššej či inej formy. Formulácia neumožňuje ani uvažovať o tom, že by ňou A. Hlinka opúšťal platformu samobytnosti slovenského národa, či slovenskú samobytnosť zamieňal za etnický čechoslovakizmus. Historiografia si opomínala daným výkladom formulačného výroku vypomôcť pri zámerných dezinterpretáciách časti českej tlače k stanovisku A. Hlinku v súvislosti ním spolupodpísanou martinskou deklaráciou z 30. októbra 1918.

      Zúženým textovým výkladom použitého martinsko – deklaračného spojenia „Slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno – historicky jednotného česko – slovenského národa.“ 17 sa v rámci politických útokov častokrát Hlinkovi predhadzovalo, že svojím podpisom opustil slovenskú samobytnosť a odobril v novom štáte stanovisko etnicko – čechoslovakistické.

      Je nesporné, že citované spojenie je formulačne nepopierateľne čechoslovakistické. Vo vzťahu k priebehu zhromaždenia a hlavne k priebehu predpoludňajšej porady táto formulácia bola  v danej chvíli z taktických dôvodov potrebná a tak bola deklarantmi aj chápaná. Tým chceli dať najavo, i A. Hlinka tiež len v tomto smere, súhlasné stanovisko k československému štátnemu zjednoteniu ako jedinému a optimálnemu praktickému cieľu a momentálnemu východisku pre budúce štátoprávne začlenenie Slovenska. A. Hlinka politicky prezieravo a štátnicky múdro pochopil, že izolácia slovenského národa po vymanení sa z maďarizačného útlaku by bola cestou vlastnej záhuby. Rozhodujúcim smerovaním preň bolo otvorenie sa najbližšiemu českému národu s lepším východiskovým materiálnym i kultúrnym potenciálom.

       Tradičný neústupčivý postoj A. Hlinku pri presadzovaní oprávnených národných požiadaviek Slovákov sa dostal do protichodnosti, už od začiatku spoločného štátu, záujmov pražskej centralistickej politiky. Dosť podstatnú úlohu v tomto smere zohrávali slovenskí politici navonok prezentujúci sa ako navonok zástancovia demokracie, politickej slobody v novom štáte. Títo napriek zdôrazňovaniu liberálnych spoločenských hodnôt v štáte takmer v absolútnej prevahe vystupovali proti samobytnému postaveniu slovenského národa tak v rovine politickej ako aj štátoprávnej. Spoločným prameňom ich stanovísk bol intelektuálny vplyv pražského prostredia v dobách svojich vysokoškolských štúdií. Zároveň im chýbala spätosť so slovenskou realitou prostého človeka v konečnom dôsledku prejavujúca sa v absencii politického zázemia na Slovensku. V plnom rozsahu však vyhovovali pražskému centralizmu, ktorý ich v rozhodujúcom počte začal obsadzovať do režimových najvyšších mocenských pozícií tak v jeho centre ako aj na Slovensku. K najvýznamnejším z nich patril dr. V. Šrobár a dr. M. Hodža.

     Na opačnej strane pomyselnej barikády stál A. Hlinka a ním vedená kresťansko – sociálna, teda ľudová strana. Prvý vážny stret s pražským režimom súvisel s Hlinkovou tzv. parížskou cestou na mierovú konferenciu. Jej takpovediac ideové predpolie súviselo s rokovaniami časti martinských deklarantov 31. októbra 1918, v popredí ktorých bola nastolená otázka budúceho samosprávneho postavenia územia Slovenska v novom štáte. Táto bola podopretá rozhodnutím deklarantov z predošlého dňa o vypustení pôvodných ustanovení z martinskej deklarácie o samostatnej účasti Slovákov na mierovej konferencii riešiacej budúce usporiadanie stredoeurópskych pomerov. Preto nemožno popierať skutočnosť, že by realizácia tzv. parížskej cesty bola bez akejkoľvek legitimity.   

      K tomu sa na jar 1919 pridružili aj podstatne zhoršené hospodárske a politické pomery na Slovensku ako dopad vpádu maďarských boľševikov, príchod veľkého počtu českých úradníkov spolu s ich nepochopením osobitostí slovenskej povahy. Navyše Šrobárova skupina získavajúca rozhodujúce posty v štáte sa svojou činnosťou vehementne podieľala na pražskej koncentrácii moci na Slovensku spolu s presadzovaním čechoslovakistických ideí potierajúc tak slovenský národný pohyb spolu so snahou o vytlačenie A. Hlinku do politickej izolácie vo všetkých jej podobách, teda i účasti na moci v štáte. A. Hlinka opätovne presvedčivo poukazoval na očakávania Slovákov v novom štátnom spojení, na zhubnosť čechoslovakizmu na vzájomné vzťahy oboch národov okrem iného aj slovami: „ Slovenský národ, prebudený novými silami, povstalými zo sutín starej Európy je životaschopný. On nechce, lebo nemá príčinu vtopiť sa do českého národa“ 18 Ale tiež intenzívnejšie naznačoval aplikačné riešenie situácie na Slovensku cestou zavedenia vlastnej samosprávy Slovákov na svojom území.

     Utvrdenie o správnosti tejto cesty nastalo príchodom delegácie amerických Slovákov, ktorí na Slovensko priniesli text Pittsburskej dohody. Pre A. Hlinku predstavovala cenný, autentický a nepopierateľný fakt o porušovaní, zo strany poprevratového režimu, naplniť vlastnou vôľou prísľuby dané Slovákom v protihabsburskom predprevratovom zápase. Vzhľadom ku faktu nemožnosti nápravy v domácich podmienkach 19 bol to rozhodujúci impulz pre presadenie slovenskej národnej autonómie na medzinárodnom fóre stále prebiehajúcej mierovej konferencie v Paríži.

     Parížska cesta nemala a ani zatiaľ nemá jednoznačné vyhodnotenie. Do značnej miery, podľa môjho názoru, má tzv. leví podiel na tom pofebruárový roku 1948 politický a štátny režim a ním dirigovaná česká i slovenská historiografia. Bez bližšej analýzy, ktorej sa budeme venovať v záverečných častiach príspevku, zatiaľ s jednoduchým konštatovaním: A. Hlinka bol preň nepohodlnený, nežiadúci a nebezpečný!

     Vlastný úmysel parížskej cesty je potrebné vidieť vo viac vrstvených siločiarach stavu dobovej situácie v utvárajúcom sa nástupníckom štáte tak ako už bolo naznačené. Rozhodne však nemožno A. Hlinkovi prisúdiť úlohu vlastizradcu s trestnoprávnou relevantnosťou podľa interpretácie vtedajšieho pražského centralistického režimu. Ak by to tak bolo nebol by len internovaný v Mírove, ale tiež trestnoprávne zodpovedný a postihnutý všetkými z toho vyplývajúcimi sankčnými dôsledkami. To sa nestalo, čo nemožno len interpretovať snahou o politickú prezieravosť vládnuceho režimu nevyfabrikovať z A. Hlinku prvého poprevratového martýra slovenského národa. Svedectvom danej konštatácie boli od začiatku jeho návratu do vlasti nevyberane ostré výpady v podstate celého predovšetkým českého politického straníckeho spektra nevynímajúc E. Beneša.

     Nemožno tiež nebrať do úvahy aj skutočnosti, ktoré napomáhali jeho neprajníkom význam jeho misie nielen degradovať, ale vyvodzovať do značnej miery preň nie príliš prospešné politické konzekvencie. Patrili k nim predovšetkým jeho cestovno – politické jehličkovské spojenectvo ako neodmysliteľný personálny fatalizmus sprevádzajúci A. Hlinku v podstate počas celej dobe jeho politickej kariéry. Tiež neprimerane, príliš neskoro, nevhodne zvolený čas ako dôsledok medzinárodnopolitickej iracionality, ba až úplnej neskúsenosti pochopiť vtedajšie medzinárodné pomery i prebiehajúce  procesy navyše bez prepotrebných personálnych kontaktov. Teda v čase, keď sa preťažko utvárali hranice s nástupníckym Maďarskom čo umožňovalo jeho politickým protivníkom, medzi nimi aj V. Šrobárovi a členom klubu slovenských poslancov v Revolučnom národnom zhromaždení, spájať slovenské autonomistické plány A. Hlinku a ním vedenej ľudovej strany s plánmi nástupníckeho Maďarska na znovu pripojenie slovenského územia. A to aj napriek nezvratnému faktu, že cesta A. Hlinku nevykazovala v ničom proti československo - štátny charakter. Presvedčivo neodškriepiteľne tým, že sa chcel v Paríži obrátiť s požiadavkami pre uznanie autonómie pre Slovensko na základe Pittsburskej dohody, a čo je rozhodujúce, výhradne na spojencov a tvorcov nástupníckeho československého štátu.20

     Myšlienka zakotvenia legislatívnej autonómie Slovenska sa v Hlinkom vedenej Hlinkovej slovenskej ľudovej strane v ďalších rokoch neustále posilňovala čoho výrazom boli predostreté oficiálne legislatívne návrhy v rokoch 1922, 1939 a 1938. Bol za tým historicky nespochybniteľný Hlinkov rozhodujúci politický i štátotvorný vplyv podporovaný voličskými výsledkami na Slovensku, ktoré v podstate počas celej existencie predmníchovského štátu ľudovú stranu dostávali na post najsilnejšej politickej strany na slovenskom území.

      Východiskovým postulátom autonomistického snaženia bol nenásilný, legitímny politický zápas v rámci existujúceho parlamentarizmu pri nemennosti  programových východísk spočívajúcich na dôslednom zachovávaní štátnej  československej územnej integrity. A. Hlinka štátnicky prezieravo predpokladal, že legislatívne zakotvená územná autonómia by bola významným prvkom posilnenia stability československého štátu. Štátotvornosť A. Hlinku nemala len opozičnú, kritickú rovinu. Bola ňou aj dvojročná vládna koaličná účasť hlinkovských autonomistov, ktorá napriek prísľubom riešenia samosprávy územia Slovenska sa rozplynula v ilúzii zavedenia systému krajinského zriadenia československého štátu zo strany pražského centralizmu. Vysoko pozitívnu, významne demokratickú štátotvornú platformu zaujala A. Hlinkom vedená politická strana v súvislosti s voľbou E. Beneša za prezidenta republiky.   

     Československá vládna moc nemala záujem pochopiť význam autonómie pre slovenský národ. Výrazom tohto faktu bolo odmietnutie všetkých troch legislatívnych autonomistických návrhov. Neštítila sa proti Hlinkovi používať zákulisné metódy ako aj otvorené metódy konfrontácie nemajúce nič spoločné s neustále propagandisticky a veľahlasne zdôrazňovanou vládou demokracie v štáte. Prípady bezprávia sa množili a stupňovali adekvátne s čoraz silnejúcim vplyvom A. Hlinku na Slovensku. Vládna moc sa neštítila podpáliť a zničiť tlačiareň ľudovej strany Lev v Ružomberku v roku 1920, zdemolovať redakciu denníka ľudovej strany Slovák v Bratislave v roku 1922 v Bratislave, nariadiť streľbu četníkov s výsledkom dvojnásobnej ľudskej tragédie na pokojnom zhromaždení ľudovej strany v Námestove v roku 1920. Podobné protiakcie sa opakovali spolu s konfiškáciou straníckej tlače.

      Najrozsiahlejší a najznámejší zásah pražského centralizmu sa však odohral na Pribinových oslavách v auguste 1933 v Nitre spojený, s tak povediac, so zákazom vystúpiť A. Hlinkovi v pozícii rečníka. Reakciou bola následná rozsiahla autonomistická demonštrácia zúčastneného poslucháčstva a vynútenie prejavu A. Hlinku. Dôsledkom však boli rozsiahle perzekúcie zúčastnených i HSĽS ako celku. 21 Stupňujúci sa kolotoč radikálnych zásahov vládnej moci zákonite viedol prívržencov Hlinkom vedenej strany k radikalizácii, rámec ktorej dostával aj podobu vyskytujúcich sa sklonov až k násiliu. Daný prejav nebol však len špecifikom ľudovej strany, vo väčšej či menšej miere sa vyskytoval aj v širokom spektre ostatných politických strán pôsobiacich v predmníchovskom štáte ako nedostatok politickej kultúry.

     Štátotvorná autonomistická činnosť A. Hlinku od vzniku nástupníckeho Československa až po jeho smrť v auguste 1938 je poznamenaná axiómou integrity územia Slovenska v spoločnom štáte Čechov a Slovákov pri zachovaní jeho demokratického charakteru. To sám vedúci činiteľ ľudovej strany častokrát vo svojich prejavoch opakoval. Ako dostatočne zrelý politik si bol bez pochyby vedomý skutočnosti nemožnosti sformovať v demokratickom celistvom zriadení československého štátu odlišný ako demokratický systém správy v jednej časti jeho územia – na autonómnom Slovensku. Napriek tomu jeho oponenti sa mu snažili predhadzovať zavádzanie autoritársko – vodcovských prvkov použitých v období vojnového slovenské štátu. Zámerne neodlišujú pritom spôsob výstavby a politické pôsobenie samotnej ľudovej strany pod jeho vedením, v ktorých je možné badať istú mieru autoritárstva v rukách jej vedúceho predstaviteľa. Nazdávam sa však, že to bolo len dôsledkom spôsobu vžitého A. Hlinkom v rámci systému riadenia katolíckej cirkvi, ktorému ako disciplinovaný kňaz bol plne podriadený.

     Tiež nič na jeho uvádzaných postojoch nemenia ani prehlásenia A. Hlinku z januára 1938 v Žiline: „Ak nás Praha nepočuje, ak Pittsburská dohoda, autonómia, nestane sa skutkom, tak povieme Prahe Zbohom.“ 22 Rozpad československého štátu týmto výrokom, ani nikdy pred ním či potom, A. Hlinka nikdy neprejudikoval. Ani zavádzanie vodcovských zdemagogizovaných štátotvorných prvkov.23 Slovami R. Letza: „ Ak ľudácke tvrdenie o politickej reprezentácii slovenského národa výlučne prostredníctvom HSĽS bolo zovšeobecňujúcim a zjednodušeným vzorcom. Hodžovo tvrdenie zasa vychádzalo z mechanického zjednodušenia, podľa ktorého je národ vecou číselnej prevahy vládnych politických síl na Slovensku /vrátane českých voličov/, ktoré momentálne spolupracovali.“24  Expresívnymi vyjadrenia sa Hlinkove prejavy často doslova hmýrili. Navyše ich povedal v čase nástupu a radikalizácie mladej autonomistickej generácie požadujúcej väčší dôraz v snaženiach o autonómiu na Slovensku, v atmosfére radikalizácie celej vtedajšej slovenskej spoločnosti, pod vplyvom stále prebiehajúcej hospodárskej krízy v Československu a jej neblahých dôsledkov na území Slovenska.

     Aj keď vyhlásenie a existencia samostatnosti slovenského štátu v období druhosvetového vojnového konfliktu bolo ďalším rozvíjaním sebaurčovacieho práva slovenského národa do jeho najvyššieho stupňa štátnej samostatnosti, konkrétne  uplatňovanie jeho štátneho režimu, v niektorých jeho črtách, možno bezpochyby charakterizovať nie ako demonštráciu celoživotných osobnostných i politických postojov A. Hlinku, ale ako ich do istej miery remonštráciu.

      Prvá črta spočívala v zavedení autoritárskeho politického i štátneho režimu v protipóle demokratizmu, ku ktorému sa A. Hlinka otvorene hlásil počas predmníchovskej republiky. Druhá črta mala podobu protižidovských postojov vyúsťujúcich do protižidovského zákonodarstva vo všetkých súvisiacich prvkoch jeho realizácie. Bolo by ahistorické a vyslovene špekulatívne položiť si čo i len hypotetickú otázku typu: Aké stanovisko by v tomto smere zaujal Otec národa keby bol vtedy žil?

      Pre tých možno až dodnes zarytých jeho nactiutŕhačov sa hodí nápoveda uverejnená v súvislosti s jeho úmrtím v bratislavských Židovských novinách: „ Slovenský národ má veľkého mŕtveho. Oplakáva svojho syna, ktorý hlboko zaryl svoje meno do slovenských dejín....Ani my Židia nemôžeme ostať stranou...Roky svojej mladosti strávil v Ružomberku v ovzduší, ktoré vzdor rôznemu politickému rozvrstveniu spojilo spoločensky všetkých ľudí dobrej vôle, kresťanov i Židov, styk bol medzi ním a Židmi úprimný a srdečný. Ctil a vážil si svojich židovských spoluobčanov a ako farár hlásal náboženskú znášanlivosť. Jeho bystrý zrak spoznal duševné hodnoty ružomberskej židovskej inteligencie, s ktorou sa rád stýkal. Svoju dôveru okázale dal najavo, keď v pamätnom procese ružomberskom roku 1906 za svojich obhajcov si zvolil židovských advokátov... A keď roku 1909 Ružomberčania poslali panovníkovi žiadosť, aby v Segedíne uväznený Hlinka bol oslobodený – na žiadosti boli i podpisy všetkých ružomberských Židov. Hlinkov postoj sa k Židom nezmenil  ani po prevrate. Hlásal i vtedy náboženskú znášanlivosť. Ten smer, ktorý v posledných rokoch sa udomácnil u jednej čiastky jeho okolia a našiel odraz i v jeho tlači - nebol mu po vôli a neschvaľoval. Tomuto dal jasnými slovami i výraz v onom uverejnenom rozhovore, ktorý mal s miestopredsedom Židovskej strany dr. Matejom Weinerom, v ktorom odmietol každú náboženskú alebo rasovú nenávisť a prízvukoval nutnosť pokojného spolužitia kresťanského i židovského obyvateľstva. Keď sa skloníme i my pred pamiatkou tohto muža a zúčastníme sa smútku slovenského národa, dávame tým česť jeho statočnému zmýšľaniu, ktoré voči nám preukázal. Kiež by sa stal i v tomto smere vzorom tým, ktorí sú povolaní v jeho diele pokračovať.“25       

     V rokoch neslobody realizovaná podoba spoločenského zriadenia po februárových udalostiach v roku 1948 znamenala veľkú snahu o úplné , až dokonalé, odstránenie A. Hlinku zo všetkých sfér života spoločnosti. Nielenže sa nemohli organizovať akéhokoľvek druhu spomienkové akcie čo i len okrajovo súvisiace s týmto významným národovcom. Vymizol z akéhokoľvek druhu nielen učebníc či vedeckých publikácií. Ak bolo dovolené historiografii použiť predsa len o ňom zmienku tak zásadne s negatívnym, výrazne hanlivým prívlastkom typu reakčný klerikál, klérofašista konzervatívny buržoázny politik. Je však príznačné, že rovnaké takéto ničím nepodložené označovania / jedine opierajúce sa o jeho kňažské povolanie/ používala aj čechoslovakistická predmníchovská propaganda.

       Príčiny možno hľadať jednak v jeho politických protiboľševicko –komunistických postojoch z obdobia predmníchovskej štátnosti. V realizácii vládnucej ideológie komunistov nezmieriteľne uplatňujúcej ateizáciu spoločnosti s cieľom navždy vymazať stáročné katolícke povedomie rozhodujúcej väčšiny slovenského národa. Ako aj v snahách nadradiť národnú príslušnosť a cítenie aj u slovenského národa presadzovaným trendom proletárskeho i socialistického internacionalizmu. Čo znamenalo v prvom a rozhodujúcom rade zamerať jednotlivcov pospolitosti i celú spoločnosť na triedny boj a víťazstvo socialistickej revolúcie, ktoré mali sami od seba priniesť nepotrebnosť národnej príslušnosti a jej nahradenie príslušnosťou kozmopolitno - socialistickou. Teda komunistické vyriešenie národnostnej otázky v štátoch patriacich do ideologického sovietskeho bloku.

     Vládnuci komunisti vo svojej jedinečnosti, dovtedy históriou na našom štátnom území, nevídaného ústavného zakotvenia vedúcej úlohy komunistickej politickej strany v štáte, v podobe tzv. štátostrany, A. Hlinkovi nevedeli i nemohli zabudnúť  jeho poslanecké vystúpenia v predmníchovskom parlamente i na verejných zhromaždeniach či v tlači typu: „Budem pracovať vo dne i v noci do tých čias, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, slovenské a kresťanské.“ 26  A odtiaľ bol už len malý krôčik ku spájaniu Slovenskej ľudovej strany a potom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany od jej vzniku až po zánik s označovaním „ľudáci“, „ľudáctvo“ ,spolu s rôznymi je derivátmi, avšak výlučne v tom najhanlivejšom, opovrženeckom až vyvrholeckom skrytom podtóne i slova zmysle. Nepochybným cieľom bolo zamerať pozornosť len na činnosť a zodpovednosť tejto strany počas prvej Slovenskej republiky. A odvrátiť pozornosť od programu a činnosti komunistickej strany počas realizácie triedne – socialistického politického a štátneho režimu vykazujúceho prinajmenej rovnaké autoritárske totalitárne metódy riadenia štátu v porovnaní s vojnovým slovenským štátom.

     Je nesporné, že termín ľudáctvo sa používal, ako výraz skrátenej podoby SĽS i HSĽS aj počas predmníchovského štátu. Nebol však sprevádzaný uvádzaným skrytým neskorším komunistickým akcentom. Predmníchovská politická scéna  uznávala význam prínosu „slovenských ľudákov“ v zápase o národné práva Slovákov od začiatku ich politického zoskupenia. Preto je do značnej miery nepochopiteľné, a v rozpore s historickou pravdou, aj v našej demokratickej dobe používanie tohto vo svojej podstate apokryfu v našej odbornej spisbe. Anuluje sa tým zásadným nehodnoverným spôsobom nesporne záslužná činnosť daného slovenského národného pohybu v prvej jeho etape, teda v období od jeho sformovania sa v čase dualistického súštátia cez obdobie predmníchovskej ČSR i obdobie autonómie Slovenskej krajiny. Prípadne po smrť jeho zakladateľa a vedúceho činiteľa A. Hlinku.

      Nazdávam sa preto, že je konečne čas zamyslieť sa nad tým aj formou širokej diskusie a striktne začať rozlišovať, predovšetkým v našej vedeckej spisbe, činnosť slovenskej kresťansko – sociálnej, teda ľudovej, strany do vzniku samostatného vojnového slovenského štátu. A pôsobenie tejto politickej strany počas rokov samostatnej slovenskej štátnosti. Pochopiteľne s jej osobitným rozlišovacím označovaním napríklad termínmi pre prvú etapu: „autonomistické ľudáctvo“, „hlinkovská ľudová strana“, „hlinkovská autonomistická strana“. Pre druhú etapu: „ autoritárske ľudáctvo“, „tisovská ľudová strana“, „tisovská autoritárska strana“.

     Som presvedčený, že už až prezrel čas pridržiavania sa komunisticko-totalitného terminologického označkovávania možno ako výraz podkožne vžitej nenávistnej leninskej ideológie v niektorej našej súčasnej vedeckej spisbe. Napokon by to bol, aj keď oneskorený, výraz zadosťučinenia vo vzťahu ku všetkým slovenským národovcom, ktorí dokázali aj za cenu vlastných obetí odolať mámeniu mamonu či rôznych foriem korumpovania zo strany neprajníkov slovenského národného, a v rámci neho, tiež samouvedomovacieho, samobytného i formovateľného či formujúceho sa štátneho pohybu nielen v historicite rokov minulosti.

     Ani obdobie doby posttotalitnej éry od roku 1989 nebolo a nie je prinajmenšom naklonené objektivizmu vo vzťahu k A. Hlinkovi. Zásadnou námietkou v niektorých vedeckých pojednávaniach horlivcov je jeho posúvanie do polohy kontroverznej osoby, nechýba dokonca spájanie A. Hlinku s režimom prvej Slovenskej republiky.27

     Ich prvým omyl spočíva v tom, že Andrej Hlinka bol síce, právnicky vzaté, fyzickou osobou, ale významove neprehliadnuteľne osobnosťou par excellence. To je významovo zásadný a podstatný rozdiel. Rozdiel v tom, že v podstate máloktorá fyzická osoba vo svojom živote odporuje prebiehajúcemu zabehanému spoločenskému trendu z rôznych dôvodov. Máloktorá dokáže sformulovať program schopný masy obyvateľstva osloviť, zjednotiť a v konečnom dôsledku prirodzene sa dostať i stáť na ich čele. Na druhej strane tieto vlastnosti má len osobnosť, osobnosť s charizmou. Bez manipulácie, bez toho, že by, sledujúc len partikulárne výsostne osobné záujmy, si uzurpovala, či násilne prebojovávala, vedúce postavenie.

     A takým bol Andrej Hlinka, tak ako aj každá osobnosť nielen v našich národných dejinách. Slovenský národ dokázal osloviť vlastným príkladom svojho reálneho národného života, umelo nepredstieranými obeťami ani v jednej z častí jeho kňažskej či politickej práce.

     Súhlasím však s časťou historickej i právnohistorickej obce i politiky, ktorá Andrejovi Hlinkovi, v nie dobrom úmysle, podsúva prívlastok kontroverznosti. V dejinách ľudstva, i v prebiehajúcom živote, by sa hádam ani nenašla osobnosť, ktorej by tento prívlastok právom nepatril. Kontroverznosť znamená originalitu v myslení, v jej dynamickosti, i v konaní, vo vytrvalosti a nezlomnosti. To všetko v kontrapozícii k ľudskej strnulosti, bezduchej opakovateľnosti podľa nastrčených vzorov, obmedzenosti, pohodlnosti končiacich možno až banalitou ošúchanosti.

     Bez ďalšieho rozvádzania autentická originalita myslenia v dynamickej rovnováhe hlásaných národných ideálov i cieľov a konania v podobe skutkov boli vlastnosťami v dobrom a v pravom slova zmysle kontroverznej osobnosti Andreja Hlinku, ktorá sa nikdy nespreneverila svojmu postoju a snaženiu vo vzťahu k slovenskému národu. Len keby bola jeho jednoznačne preukázateľná snaha o slovenský národ získala zásluhou prijatia nejakých, zo strany režimistov pre neho akýchkoľvek osobných výhod, ktoré by spôsobili odchýlky v jeho slovenskej národnej politike, vtedy by kontroverznosť vo význame protirečivosti vo vzťahu k jeho osobnosti bola na mieste. To sa nikdy v minulosti zo strany jeho neprajníkov nepreukázalo, i dosiaľ je, i stále bude, nepreukázateľné.        

Prof. JUDr. Peter Mosný, CSc

Autor je vedúci Katedry dejín práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Publikované so súhlasom autora. 

Poznámky

1/ Sidor K.: Andrej Hlinka /1864 – 1926/, Bratislava,1934, s. 224

2/ Takéto vyzdvihovanie popredných národných osobností je poznamenané 19. storočie aj u iných národov pri príležitosti dosiahnutia významného vekového medzníka

3/ Rovnako sa to presadzovalo v najvýznamnejšom dokumente štúrovského obdobia – Mikulášskych žiadostiach slovenského národa z roku 1848, ako aj poštúrovského obdobia – v martinskom Memorande slovenského národa z roku 1861 ako aj v tzv. viedenskom memorande z toho istého roku

4/ Podnetom k jej založeniu sa stalo prijatie prelomovej pápežskej encykliky Leva XIII. v roku 1891 Rerum Novarum, ktorou dochádza ku všeobecnej aktivizácii kresťanskej politiky vo zvýšenej miere venovanej riešeniu sociálnych otázok v spoločnosti.

5/ V zdôvodnení rozchodu A. Hlinka okrem iného uviedol: „ Ľudovú stranu rozumiem demokratickú, s citom ľudu zrastenú. Som vždy a všade ľudový. Moje ľudáctvo nevrcholí len v brýzganí a popieraní politických protivníkov, ani sa nevyčerpá jalovou kritikou nepriateľa. Moje ľudáctvo je kladné. Pracujem za ľud a pre ľud všade. Som synom tohto ľudu“., citované podľa: Čulen K.: Boj Slovákov o slobodu, Bratislava, 1944, s. 83 – 84

6/ V tomto ohľade osobitne vynikala slovenská všeobecná i právnohistorická historiografia z obdobia komunistickej totality podriaďujúca sa dominantne presadzovanej ateizácii spoločnosti.   

7/ Demokratické aspekty sa výraznou mierou odlišovali od programu Zichyho ľudovej strany zásadne odmietajúcej napríklad zavedenie všeobecného volebného práva či kladného postoja k aktívnemu pôsobeniu katolíckej cirkvi v maďarizácii uhorského obyvateľstva 

8/ Andrej Hlinka v uhorských väzniciach v Ružomberku a Segedíne celkovo strávil 4 roky  

9/ Sidor K.: tamtiež, s. 227

10/ Seton – Watson, R. W.: Nové Slovensko, Praha, 1924, s. 47

11/ Letz R.: Andrej Hlinka vo svetle dokumentov, PostScriptum, 2014, s. 9

12/ Tamtiež, s.9

13/ Tamtiež, s 9

14/ Urban M.: Andrej Hlinka ako kultúrny dejateľ, In: Slovák, roč. 20, 18.8.1938, č. 186, s. 7

15/ Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I., Bratislava, 1998, s. 479 – 480

16/ Známe sú jeho nadštandardné vzťahy s moravským katolíckym táborom  menovite s dr. A. Kolískom, intenzívne mal vzťahy s Hlasistami, privítal založenie Českoslovanskej jednoty v roku 1896.   

17/ Tamtiež, s. 513

18/ Hlinka A.: Zápisky z Mírova, s. 30

19/ Vo svojich úvahách z väzenia to vyjadril slovami: „ Volal som, klopal som. Písal som vláde jednej i druhej, podával som apeláty a interpelácie v sneme... a keď nepomáhalo ani moje volanie, odvážil som sa k tomu radikálnemu kroku“., pozri Hlinka A.: Zápisky z Mírova, s. 92

20/ Programový dokument účastníkov Hlinkom vedenej tzv. parížskej cesty pod názvom „Za mier v strednej Európe – memorandum Slovákov mierovej konferencii“ v jednej zo svojich častí obsahoval v plnom znení ustanovenia Pittsburskej dohody.

21/ Vypočúvaným bolo spolu 114 osôb z toho počtu bolo suspendovaných niekoľko učiteľov a stredoškolských profesorov, na tri mesiace bolo zastavené vydávanie denníka Slovák a na šesť mesiacov týždenníka Slovák. Zastavené boli tiež periodiká HSĽS Slovenská pravda, Tatranský Slovák atď

22/ Vnuk F.: Andrej Hlinka, s. 100

23/ V kontraproduktívnosti rovnakej línie je možné uviesť dva výroky. V jednom A. Hlinka na piešťanskom zjazde HSĽS v roku 1935 povedal: „Stotožňovanie ľudovej strany s národom, totižto ustálenie, že Hlinkova slovenská ľudová strana je povolaná reprezentovať slovenský národ v politike, sa už dnes úplne vžilo. A je to pravda, lebo my sme nositeľmi národných snáh a túžob“. Druhý výrok predniesol predseda vlády M. Hodža na manifestácii agrárnej strany v júni 1938 slovami: „ ...Slovenská ľudová strana má síce právo hovoriť za svojich voličov, ale nemá právo hovoriť za slovenský národ... Slovenská väčšina sme my tu, vy a ja...“. citované podľa: Slovenská ľudová strana v dejinách 1905 – 1945, Matica slovenská, Martin, 2006, s. 57 a 60

24/ Letz. R.: Hlinkova slovenská ľudová strana /Pokus o syntetický pohľad/, In: Slovenská ľudová strana v dejinách 1905 – 1945, Matica slovenská, Martin, 2006, s. 60

25/ Židovské noviny, 19. Augusta 1938, č. 14

26/ Sidor K.: Andrej Hlinka, Bratislava, 1934, s. 432

27/ Tribún spoločenských zmien v roku 1989, Václav Havel, o ňom pri návšteve Ružomberka 16.mája 1990 povedal: „ Z toho, čo o Andrejovi Hlinkovi viem, usudzujem, že to bol významný predstaviteľ slovenského národa a jeho ambícií. Ak ho spájajú s tým, čo sa tu udialo za 2. Svetovej vojny, tak to nie je spravodlivé, pretože vieme, že zomrel pred vojnou“. – citované podľa: Letz R.: Andrej Hlinka vo svetle dokumentov, Post Scriptum, Bratislava, 2014, s. 329