Stanovisko slovenských historikov k osobnosti Andreja Hlinku

V roku 2007 sa tridsiatka slovenských historikov vyjadrila, že Andrej Hlinka patrí so svojimi kladmi aj zápormi do slovenských dejín.

V posledných dňoch sme svedkami cielenej mediálnej kampane namierenej nielen voči historickej postave Andreja Hlinku, ale aj všetkým, ktorí sú presvedčení o jeho prevažujúcom kladnom význame v našich národných dejinách.

Celkové hodnotenie osobnosti
Sme si vedomí, že Hlinka – podobne ako ďalší politici – nebol zďaleka ideálnym typom a počas svojej 40-ročnej politickej činnosti sa dopustil aj viacerých chýb a omylov. Tie vyplývali napr. z jeho osobnej vznetlivej povahy, nediplomatického až nevyberaného slovníka, či niektorých chybných politických kalkulácií.

Z hľadiska objektívneho historického zhodnotenia sa však domnievame, že jeho celkový pozitívny prínos pre slovenskú politiku a predovšetkým národnouvedomovací proces slovenského národa jasne prevažujú. Ak by nebolo Hlinku a ďalších osobností národného hnutia, ktorí udržovali plamienok národného života v časoch najtvrdšej maďarizácie, je diskutabilné, v akej podobe – a či vôbec – by sme ako národ toto obdobie prežili.

Prijatie zákona o zásluhách Andreja Hlinku preto nemožno chápať ako vnucovanie názoru všetkým obyvateľom krajiny. Ide skôr o ocenenie zásluh, ktoré príslušníci slovenského národa prostredníctvom svojich volených zástupcov vyjadria v zákonnej deklarácii.

Stanovisko k niektorým konkrétnym obvineniam v médiách
Hodnotenie Hlinkovej politickej činnosti pred rokom 1918
Hlinka bol symbolom národného prebudenia značnej časti Slovákov na prelome 19. a 20. storočia, v čase vrcholiacej maďarizácie. Vďaka nemu a ďalším národovcom sa podarilo zapojiť širšie masy do politiky a dať jej demokratické smerovanie v podobe požiadavky všeobecného volebného práva. Hlinkov neochvejný postoj, ktorého sa pridŕžal celý život, vyjadrujú slová adresované uhorským sudcom počas procesu „za poburovanie“ v roku 1906: „Mňa vy nezmeníte. Mňa vy nepotrestáte. Mňa vy nezlomíte! Slovákom som sa narodil, Slovák som a Slovák budem! A keď vyjdem zo žalára, zas len budem pokračovať tam, kde som prestal.“ Treba si uvedomiť, v akej háklivej a nebezpečnej dobe tieto slová ružomberský farár vyslovil. Slovenská inteligencia bola z väčšej časti pomaďarčená, v lepšom prípade mlčiaca, každý verejný prejav v prospech práv Slovákov hrozil perzekúciami a väzením. (Sám Hlinka si za Uhorska odsedel až 33 mesiacov, čo bol vzhľadom na predvojnové pomery veľmi prísny trest). Hlinka presadzoval česko-slovenskú orientáciu slovenskej politiky a zaslúžil sa o vznik spoločného štátu Slovákov a Čechov. V roku 1907 podnikol prednáškové turné, kde sa česká verejnosť dozvedela o skutočnom postavení Slovákov v Uhorsku. Vďaka postoju Hlinku sa na jar 1918 opäť zaktivizovala slovenská politika a s ňou aj jej česko-slovenská orientácia. Sem patrí známy Hlinkov výrok: „Tu je doba činov. Treba nám určite vysloviť, či pôjdeme aj naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu česko-slovenskú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“

Hlinka je aj vzorom vlastenectva v rámci katolíckej cirkvi, ktorej hierarchia bola pred rokom 1918 temer úplne pomaďarčená. To sa ukázalo aj po založení ČSR, keď sa okrem jedného všetci katolícki biskupi sídliaci na území Slovenska postavili proti republike. Hlinkova politická obratnosť a predvídavosť sa ukázala aj v tejto dobe. V novembri 1918 totiž spolu s ďalšími založil Kňazskú radu, ktorá v hektickej dobe združila všetkých národne cítiacich katolíckych kňazov a zaslúžila sa o konsolidáciu pomerov a získanie lojality kňazov k novej ČSR.

Mimochodom, Hlinka by svojím nemenným a neochvejným národno-politickým presvedčením počas rozdielnych politických režimov mohol byť vzorom aj pre niektorých spoluobčanov, ktorí sa proti nemu síce dnes hlasne ozývajú, no pred rokom 1989 mlčali alebo s režimom kolaborovali; rovnako tým, ktorí sa dnes k vlastnej slovenskej národnej identite nehlásia z konjunkturalistických alebo iných dôvodov.

Streľba v Černovej
V posledných dňoch sa objavili názory, akoby vtedajšia štátna moc ani nebola zodpovedná za masaker v Černovej 27. októbra 1907, pretože vraj „strieľali Slováci“.
Historicky najpresnejším by bolo hovoriť o streľbe „uhorských žandárov“, keďže títo boli v službách vtedajšieho uhorského štátu, bez ohľadu na to, že viacerí z nich sa podľa platnej uhorskej štatistiky hlásili k „slovenskej materinskej reči“. Hovoriť o „slovenských žandároch“ je však nezmyselné. Neporovnateľne dôležitejšie než to, kto strieľal, je totiž to, kto chcel uskutočniť násilnú posviacku kostola so silnou asistenciou žandárov a kto dal príkaz uskutočniť tento neľudský masaker, proti ktorému protestovala civilizovaná Európa.

Obvinenia z antisemitizmu
Ide o jedno z najťažších, no súčasne najrozšírenejších obvinení. Ak by Hlinka skutočne „antisemitom“ bol, iste by to zaregistrovali v prvom rade vtedajšie židovské kruhy. Nielenže sa tak nestalo, ale naopak, tieto ho krátko po smrti hodnotili pozitívne. Konkrétne Židovské noviny vychádzajúce v Bratislave ho označili za „vynikajúcu postavu“. O. i. vyzdvihli pokojnú atmosféru spolunažívania kresťanov a židov v Ružomberku v čase, keď tam bol farárom. „Ctil a vážil si svojich židovských spoluobčanov a ako farár hlásal náboženskú znášanlivosť,“ uvádzali. Dôveru k židom mal – na rozdiel od niektorých čelných predstaviteľov SNS – už v časoch Uhorska. Okázalo ju dal najavo i tým, že si pri procese roku 1906 zvolil dvoch židovských obhajcov – dr. Bihellera a dr. Hillera. Dôveru mu opätovali aj židia – na podpisovej listine so žiadosťou o prepustenie Hlinku, adresovanej panovníkovi z roku 1909, boli podpisy všetkých ružomberských židov.

Rozvážne sa Hlinka zachoval aj v búrlivých prevratových časoch. Keď v novembri 1918 v celej krajine zúrili výtržnosti (tzv. rabovačky) ľudových más podnecované navrátilcami z frontu, tieto sa obracali najmä proti židovských obchodom. No Ružomberok a okolie, na rázny zásah farára Hlinku, ostali pokojnými.

Nepochybne najmä od druhej polovice 30. rokov sa aj v rámci HSĽS objavovali rôzne fašizujúce, ale i protižidovské názory. Tieto však Hlinkovi ako predsedovi strany neboli po vôli. Jednoznačne sa k nim vyjadril v rozhovore s podpredsedom Židovskej strany dr. Matejom Weinerom v auguste 1936 (teda viac než tri roky po nástupe Hitlera k moci). „Nie som nepriateľom židov, politická strana, ktorej som vodcom, nie je antisemitská. Antisemitizmus nie je naším programom. Ako katolícky kňaz plne si uvedomujem veľký morálny, náboženský a dejinný význam židovstva pre celé civilizované ľudstvo, obzvlášť pre kresťanstvo...“ Tieto jeho slová citovala aj zahraničná tlač. Naopak, Hlinkovi nepriateľská tlač ho často obviňovala, že „paktuje so židmi“.

Vzťah k evanjelikom
V prvom rade si treba uvedomiť, že obdobie prvej pol. 20. storočia sa ešte nieslo v starom, „predkoncilovom“ duchu, keď ekumenické snahy neboli rozvíjané a podporované tak, ako dnes. To platilo nielen pre Hlinku, ale pre katolícku i evanjelickú cirkev ako celok. Napriek tomu nebol jeho vzťah k evanjelikom ako celku negatívny. Ak sa o nich niekedy vyslovil kriticky, vyplývalo to nie z konfesionálnych, ale skôr politických príčin. Ako je totiž známe, v medzivojnovom období sa významná časť slovenského evanjelictva prikláňala k centralistickým, vládnym stranám. A práve tieto, niekedy až čechoslovakisticky zamerané strany, v ktorých mali dôležité postavenie aj evanjelickí Slováci, boli najväčšími odporcami autonomistických snáh. Často väčšími ako samotné pražské centrum. Preto aj Hlinka v nich videl svojich najväčších protivníkov, čo sa odrážalo aj v jeho vyjadreniach.

Naopak, autonomisticky ladená evanjelická SNS pod vedení M. Rázusa živorila na politickej periférii. Avšak už Hlinkovo zblíženie s vedením SNS v roku 1932 svedčí o tom, že vítal a predpokladal preklenutie náboženských rozdielov práve na národnej báze. Údajný hanlivý výrok o evanjelikoch ako o „vrede na tele národa“ je nepodložený a preto aj pochybný. Posiaľ nik nedoložil, kedy a kde ho mal vysloviť. Naopak, doložiteľné sú jeho výroky v duchu „bližší je nám evanjelik – Slovák ako katolík – Čech“, ktoré jasne hovoria o jeho hodnotových prioritách aj v smere konfesionálnom.

Hlinkov postoj k parlamentnej demokracii a k autoritatívnym a totalitným režimom
Hoci Hlinka ako doživotný predseda HSĽS mal autoritatívne sklony a občas aj vyjadrovanie, nemôže niesť priamu zodpovednosť na nastolenie nedemokratického režimu po 6. októbri 1938. Tým skôr nemôže zodpovedať za neskoršie excesy príslušníkov Hlinkovej gardy.
Počas jeho života bola SĽS (HSĽS) vždy pevnou a všeobecne akceptovanou súčasťou demokratického politického systému 1. ČSR. Pluralitný režim Hlinka akceptoval a v zásade aj podporoval. To strana opakovane dokazovala aj svojimi politickými postojmi: zúčastňovala sa všetkých úrovní volieb, parlamentného života, prípravy zákonov a pod. Aj v kľúčových rozhodnutiach nestáli bokom, nebojkotovali štátnu politiku. V r. 1920 hlasovali ľudáci za ústavu ČSR, v roku 1935 podporili voľbu E. Beneša za prezidenta republiky, v septembri 1938 stáli na platforme obrany ČSR pred nemeckou, maďarskou i poľskou agresiou. Tým najlepšie vyvrátili obvinenia z „maďarónstva“. Lojalitu ČSR preukázala strana, najmä však Hlinka, výrazne už roku 1927 vstupom do vlády. Tento krok napr. nikdy neurobili maďarské menšinové strany, ktoré odmietali ČSR už z princípu jej existencie a koncom 30. rokov podnikali aj medzinárodné kroky na jej likvidáciu.

Naopak, HSĽS svojimi požiadavkami na autonómiu až do jesene 1938 (a teda zániku 1. ČSR) rámec ČSR nikdy neprekročila. Talianskym fašizmom inšpirovaná frakcia strany tvorila nepodstatnú menšinu, vedenie držalo pevne v rukách konzervatívne krídlo, ktoré sa pri usporiadaní štátu a politických cieľoch riadilo pápežskými encyklikami Rerum novarum Leva XIII. (1891) a Quadragesimo anno Pia XI. (1931), ktoré odporúčali katolíkom v politike usilovať sa o stavovské zriadenie.
Tieto fakty treba mať na zreteli a to aj napriek niektorým, verejne či súkromne vyslovovaným sympatiám k autoritatívnym režimom tej doby (Salazarovské Portugalsko, Dolfussovo Rakúsko), ktoré Hlinkovi imponovali najmä klerikálnym nádychom. Na všetky tieto skutočnosti 20. a 30. rokov treba pozerať historicky, nie prézentisticky (súčasnými očami). Verejnosť sa zavádza údajným Hlinkovým výrokom „Ja som slovenský Hitler, ja tu spravím taký poriadok ako Hitler v Nemecku.“ Pritom sa zamlčuje pochybná autenticita tohto výroku, publikovaného iba v komunistických novinách Slovenské zvesti, známych svojou demagogickou líniou. Na druhej strane sa nehovorí o Hlinkovom postoji počas rokovania s predstaviteľmi nemeckých menšinových strán vo februári 1938 v Ružomberku, keď odmietol užšiu spoluprácu s týmito stranami, napojenými na Berlín, kritizoval útlak kresťanov v nacistickom Nemecku a o Hitlerovi sa vyjadril, že je „kultúrna beštia“.


Nazdávame sa, že Andrej Hlinka patrí do slovenských dejín so všetkými svojimi kladmi i zápormi. Právom ho možno ho označiť za spolutvorcu modernej slovenskej politiky a obhajcu existencie svojbytného slovenského národa.

Stanovisko podporili nasledujúci profesionálni historici:
1. Prof. Dr. Phil. Emília Hrabovec, Katedra histórie FF TU Trnava
2. Prof. PhDr. Matúš Kučera, DrSc., Katedra histórie FF UCM Trnava
3. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Katedra histórie FF TU, Trnava, SHÚ Matice slovenskej
4. Prof. PhDr. Vincent Sedlák, CSc., Katedra histórie FF TU, Trnava
5. Prof. PhDr. Karol Fremal, CSc., Katedra histórie FHV UMB Banská Bystrica
6. Prof. PhDr. Július Bartl, CSc., Katedra histórie PF UK Bratislava
7. Prof. PhDr. Róbert Letz, PhD., Katedra histórie PF UK Bratislava
8. PhDr. Ladislav Deák, DrSc., Historický ústav SAV
9. PhDr. Alena Bartlová, CSc., Historický ústav SAV Bratislava
10. Doc. PhDr. Marta Dobrotková, CSc., Katedra histórie FF TU Trnava
11. Doc. PhDr. František Bielik, CSc., Katedra histórie FF TU Trnava
12. Doc. PhDr. Ivan Chalupecký, CSc., Historický ústav KU Ružomberok
13. Doc. ThDr. Peter Zubko, PhD., Historický ústav KU Ružomberok
14. Doc. PhDr. Martin Homza, PhD., Katedra histórie FF UK Bratislava, KH FF UCM Trnava
15. PhDr. Ivan Mrva, CSc., Katedra histórie FF UCM Trnava
16. PhDr. Peter Mulík, PhD., Historický odbor Matice slovenskej, Bratislava
17. PhDr. Anna Magdolenová, CSc., býv. prac. Historického ústavu SAV
18. Mgr. Beáta Katrebová-Blehová, PhD., Ústav východoeurópskych dejín, Univerzita Viedeň
19. PhDr. Martin Pekár, PhD., Inštitút histórie Prešovskej univerzity
20. PhDr. Michal Šmigeľ, PhD., Katedra histórie FHV UMB Banská Bystrica
21. PhDr. Tomáš Klubert, PhD., Katedra histórie FF UCM Trnava
22. PhDr. Martin Lacko, PhD., ÚPN Bratislava, Katedra histórie FF UCM Trnava
23. HEdr. Ľuboslav Hromják, Katedra histórie FF TU Trnava
24. Mgr. Branislav Krasnovský, PhD., Katedra histórie PF UK Bratislava
25. Mgr. Miloš Marek, PhD., Katedra histórie FF TU Trnava
26. Mgr. Ivan A. Petranský, PhD., Ústav pamäti národa Bratislava
27. Miroslav Klobučník, PhD., Ústav pamäti národa Bratislava
28. PhDr. Peter Sokolovič, Ústav pamäti národa Bratislava
29. PhDr. Marián Maňák, Ústav dejín Trnavskej univerzity
30. Mgr. Pavol Jakubčin, Katedra histórie FF TU Trnava
31. Mgr. Peter Jašek, Katedra histórie FF TU Trnava