Učiteľ

V prvej triede základnej školy sme mali starého pána učiteľa, už skoro dôchodcu. Naučil nás čítať a písať tak, že sme to nikdy nezabudli. Okrem toho vedel hrať na husliach, a nie hocijako.

Písala sa druhá polovica päťdesiatych rokov, vtedy už, ako o Stalinovi konštatuje klasik, "ľudožrút otrčil kopytá", no jeho pohrobkovia v Československu v strachu o svoju nadvládu nad národmi zapriahnutými v červenom chomúte upevňovali teror a pritvrdzovali komunistické praktiky.

Každý deň, skôr, ako sa o ôsmej ráno začalo vyučovanie, sme vstali, pán učiteľ vzal zo skrine husličky, naladil struny, zafidlikal, a triedou černovčanskej školy, postavenej hlavne zásluhou rodáka Andreja Hlinku, zaznela Pieseň práce:

Znej pieseň slávna, vznešená,

chváľ prácu, ktorá jediná

vie ľudstvo k blahu viesť.

Veď všetko, čo tu človek má,

len práca dáva statočná,

buď práci česť, buď práci česť!

Driapali sme síce ostošesť, no význam a obsah spievaného naše prvácke hlavičky vtedy sotva chápali.

Až po dospievaní sa mohlo posadať do lavíc a otvoriť šlabikáre a písanky.

Černovčanská základná škola stojí pod vŕškom, na ktorom vyrástol štíhly neogotický kostol, známy v slovenských dejinách kvôli udalostiam v roku 1907. Jeho zvony vždy presne ohlasovali poludnie. Náš pán učiteľ, len čo zazneli, zakaždým prerušil hodinu a prikázal nám, svojim žiakom vstať, prežehnať sa a zopnúť ruky. Vedel, že práca, hocijako ospevovaná, a aj tá naša, prvácka, nestojí za nič, kým sa nespája s požehnaním. Známe Bez Božieho požehnania, márne naše namáhania sa snažil naplniť do bodky.

A tak sme sa spolu pekne nahlas pomodlili Anjelpána.

Bol to múdry učiteľ.

 

(Z knihy Antona Laučeka Iba tak II. Publikované so súhlasom autora.)