Písala sa druhá polovica päťdesiatych rokov, vtedy už, ako o Stalinovi konštatuje klasik, "ľudožrút otrčil kopytá", no jeho pohrobkovia v Československu v strachu o svoju nadvládu nad národmi zapriahnutými v červenom chomúte upevňovali teror a pritvrdzovali komunistické praktiky.
Každý deň, skôr, ako sa o ôsmej ráno začalo vyučovanie, sme vstali, pán učiteľ vzal zo skrine husličky, naladil struny, zafidlikal, a triedou černovčanskej školy, postavenej hlavne zásluhou rodáka Andreja Hlinku, zaznela Pieseň práce:
Znej pieseň slávna, vznešená,
chváľ prácu, ktorá jediná
vie ľudstvo k blahu viesť.
Veď všetko, čo tu človek má,
len práca dáva statočná,
buď práci česť, buď práci česť!
Driapali sme síce ostošesť, no význam a obsah spievaného naše prvácke hlavičky vtedy sotva chápali.
Až po dospievaní sa mohlo posadať do lavíc a otvoriť šlabikáre a písanky.
Černovčanská základná škola stojí pod vŕškom, na ktorom vyrástol štíhly neogotický kostol, známy v slovenských dejinách kvôli udalostiam v roku 1907. Jeho zvony vždy presne ohlasovali poludnie. Náš pán učiteľ, len čo zazneli, zakaždým prerušil hodinu a prikázal nám, svojim žiakom vstať, prežehnať sa a zopnúť ruky. Vedel, že práca, hocijako ospevovaná, a aj tá naša, prvácka, nestojí za nič, kým sa nespája s požehnaním. Známe Bez Božieho požehnania, márne naše namáhania sa snažil naplniť do bodky.
A tak sme sa spolu pekne nahlas pomodlili Anjelpána.
Bol to múdry učiteľ.
(Z knihy Antona Laučeka Iba tak II. Publikované so súhlasom autora.)