Andrej Hlinka a katolícka sociálna náuka

Problém nezamestnanosti patril k prioritám Hlinkovej politickej činnosti, tvrdí riaditeľ Slovenského historického ústavu Peter Mulík v referáte odznel 23. septembra 2014 na vedeckej konferencii v Kňazskom seminári v Nitre pri príležitosti 150. výročia narodenia Andreja Hlinku a odhalenia jeho pamätníka v Nitre na Triede Andreja Hlinku.

Podľa katolíckej sociálnej náuky násilné spoločenské zvraty (pád feudalizmu?) priniesli kapitalizmus: „Revolúcia priniesla rozdelenie spoločnosti akoby do dvoch kást, medzi ktorými vykopala priepasť. Na jednej strane sú takmer neobmedzene mocní, pretože sú takmer neobmedzene bohatí... Na druhej strane je veľké množstvo biednych a slabých, s rozjatreným duchom, vždy pripraveným búriť sa. Takže, ak sa u tohto množstva ľudí povzbudí usilovnosť nádejou na možnosť nadobudnutia trvalého vlastníctva, jedna trieda sa pomaly začne približovať k druhej, a tým sa odstráni nesmierna vzdialenosť medzi krajnou chudobou a krajným bohatstvom.[1] Táto idealistická a trochu azda aj naivná predstava riešení sociálnej nerovnosti zodpovedala predstavám kresťanskej antropológie a morálky rátajúcej s človekom, ktorý je v princípe dobrý (ako všetko, čo Boh stvoril) a má zdravé svedomie.

Slovenskému intelektuálovi, zvlášť duchovnému, akým bol Andrej Hlinka, bola táto premisa pápežských encyklík blízka, lebo slovenská národná ideológia, koreniaca v romantizme polovice 19. storočia, ovplyvnená Herderovou filozofiou a tolstojizmom, považovala slovenského človeka v princípe za dobrého, ba predurčeného na veľké činy, a jeho neduhy sa pripisovali iba vonkajším nepriaznivým činiteľom.

Okrem toho mal Andrej Hlinka hlboké sociálne cítenie, jeho úsilím bolo pochopiť zanedbaný slovenský ľud, ochraňovať ho a pomáhať mu v jeho zápase bytia a nebytia, lebo veľmi jasne videl jeho starosti. Sám to takto formuloval: „Kým trestanci v Ilave a Segedíne pracujú desať hodín, naši úbohí robotníci pracujú najmenej dvanásť hodín denne. A kým odsúdenci na Antilských ostrovoch pracujú len za vidna deväť hodín, v zemi pravdy, práva a zákona pracujú dvanásťročné deti v podzemných dierach a pivniciach v nočných tmách dvanásť až šestnásť hodín! ... Vaše deti v 20. storočí vychádzajú z fabrík ako zhrbení starci. Moloch kapitalizmu pohltí všetok čas robotníka, najviac ponechá mu niekoľko hodín v nedeľu večer, aby ťažko zarobený groš krčmárovi, bratovi kapitalizmu, za obeť hodil a na tele i duchu zmorený v pondelok ráno ďalej pokračoval v duchamornej práci.“3

Prebudené európske národy s historickým právom, ale aj bez neho - ako my Slováci, sa uchádzali najmä v druhej polovici 19. storočia o svoje právo na sebaurčenie. Ani toto kolektívne ľudské právo neostalo v mohutnom katolíckom sociálnom pohybe prelomu storočia nepovšimnuté. Slovenskí katolícki duchovní boli však konfrontovaní s nespravodlivým postojom vlastnej cirkevnej vrchnosti k emancipačným úsiliam Slovákov. Národno-štátne (maďarsky) cítiaci biskupi prepúšťali zo seminárov bohoslovcov, prejavujúcich sa ako Slováci, národne uvedomelých kňazov umiestňovali vo veľmi ťažkých pastoračných podmienkach a stíhali cirkevnými trestami.[2] Tieto diskriminačné metódy zaktivizovali časť slovenského duchovenstva a legitímnou cestou sa usilovali dosiahnuť zmenu stavu.[3] Namiesto nápravy však došlo k radikálnejším krokom voči nemaďarským národnostiam na pôde cirkvi.[4] Ak sa teda katolícki duchovní začali angažovať politicky práve na strane Slovenskej ľudovej strany, nachádzali zdôvodnenie v pápežskej encyklike: „Nech do tohto diela vložia všetky svoje duchovné sily a veľkodušnú horlivosť služobníci oltára a vedení vašou autoritou a príkladom, ctihodní bratia, nech neúnavne vštepujú všetkým triedam v spoločnosti zásady evanjelia; nech robia všetko, čo len môžu pre spásu národov a nado všetko nech živia v sebe a roznecujú v druhých, veľkých i malých, lásku, ktorá je paňou a kráľovnou všetkých čností. To preto, lebo vytúžená záchrana musí byť predovšetkým plodom veľkého vyliatia lásky; máme na mysli tú kresťanskú lásku, ktorá v sebe sústreďuje celé evanjelium, a ktorá - vždy pripravená obetovať sa pre blížneho - je tým najistejším protiliekom proti pýche a egoizmu tohto sveta. Svätý Pavol načrtol božské línie tejto čnosti slovami: láska je veľkodušná, je dobrotivá; nehľadá svoje záujmy; všetko vytrpí; všetko znesie.“[5]

Katolícka sociálna náuka v 20. storočí pomerne výrazne ovplyvnila politiku. Napriek kritike tak zo strany ľavičiarov, ako aj bezbrehých liberálov pozitívne zasiahla do vývoja spoločností, a to aj v oblasti riadenia štátov. Pápež  Pius XI. vo svojej encyklike Qudragesimo anno  hodnotil historický význam  prvej sociálnej encykliky Rerum novarum takto:...dosiahla to,  že samotné národy samy zobrali energicky a dôkladne sociálnu politiku do vlastných rúk. Povzbudila tiež najlepších katolíkov, že ponúkli svoje sily vládam účinne pomôcť v tejto oblasti. Často sa stávali práve oni vynikajúcimi priekopníkmi tejto novej politiky aj v zákonodarných zboroch. Dokonca sociálne zákony, vydané v posledných rokoch, snemovniam často navrhli a vypracovali služobníci Cirkvi, dokonale preniknuté učením Leva XIII., a tí istí mužovia sa účinne pričinili o to, aby sa tieto zákony prijali a naplňovali. Z tejto stálej a neúnavnej práce vzniklo aj “pracovné právo,” nový odbor právnej vedy, v predchádzajúcom období úplne neznámy, statočne chrániaci posvätné práva robotníkov, vychádzajúc z dôstojnosti človeka a kresťana.“[6]

Aktivizácia svetového katolicizmu na báze nového sociálneho učenia cirkvi sa v uhorských podmienkach kombinuje s konfliktom miestnej katolíckej cirkvi s liberálnou Wekerleho vládou. Jej cieľom bolo dosiahnuť odluku cirkvi od štátu, ale v skutočnosti sa takto realizovala dávno kumulovaná nenávisť maďarských nacionálno-šovinistických, prevažne kalvínskych, kruhov voči univerzalizmu katolíckej cirkvi a jej odporu proti pomaďarčovaniu nemaďarských národov.[7] Tento jej odpor neplynul z politických pohnútok, ale z čisto pastoračných a teologických dôvodov. Žiaci bez zrozumiteľnej náboženskej výchovy (Nemaďari v maďarčine) si nemohli dokonale osvojiť základy vierouky, ba čo je oveľa vážnejšie, v nezrozumiteľnom jazyku nemohli platne prijať určité sviatosti (krst, spoveď, manželstvo). Hoci podstatná časť uhorskej katolíckej hierarchie na prelome 19. a 20 storočia sa stotožnila s preferovaným uhorsko-nacionálnym patriotizmom, hranicou jej maďarizačných tendencií bola požiadavka na osvojenie si maďarčiny ako štátneho jazyka.   

Uhorská katolícka hierarchia dala impulz na priamu politickú angažovanosť katolíkov, vrátane duchovných. Slovenské mestá zažívali prvýkrát vo svojej histórii mnohotisícové ľudové zhromaždenia - mítingy, na ktorých rečníci spájali požiadavku rovného volebného práva s protestom proti zákonu o povinnom civilnom sobáši a civilnej matrike. Na mítingu Ľudovej strany (Néppárt) v Šaštíne rečnil aj Ján Černoch, neskorší ostrihomský arcibiskup, a vo svojom  slovenskom príhovore obvinil vládnucich liberálov, že štvú proti sebe katolíkov a evanjelikov. Okrem iného povedal: „Liberalizmus nechce počuť, aby kresťanstvo katolícke dostalo samosprávu, lebo poobstrihoval ju aj kresťanom evanjelickým a ponáhľa sa zoštátniť aj naše konfesionálne školy.“[8]       

Proticirkevné zákony uhorskej vlády nespôsobili iba masovú aktivizáciu slovenských katolíkov preto, že išlo o narušenie tradičnej cirkevnej domény, ale zároveň, nie vždy vedome, bol to aktívny odpor etnických Slovákov proti maďarizujúcej vláde v Budapešti. Práve tieto udalosti umožnili vymedzenie slovenského katolicizmu voči maďarskej štátnej myšlienke. Pre Slovákov (majoritne katolíckom národe) bolo totiž ťažšie ako uhorským pravoslávnym Srbom a Rumunom vymedziť sa konfesionálne voči Maďarom (tiež majoritne katolíckom národe). Boli to práve v Uhorsku vládnuci, maďarizujúci liberáli, ktorí im nepriamo pomohli dosiahnuť sebareflexiu a vymedziť zreteľne pozíciu slovenského katolicizmu[9]. Hlinkov protimaďarský postoj sa vtedy musel prejaviť ako nesúhlas s vlastnými katolíckymi cirkevnými autoritami. Roztržka medzi katolíckou hierarchiou a slovenským katolíckym pohybom dosiahla formálnu podobu roku 1907 zákazom používať názov Katolícke noviny pre periodikum, okolo ktorých sa združoval. Po 58. ročníkoch muselo toto tlačové médium zmeniť názov na Ľudové noviny, aj tie však dal prímas uhorskej katolíckej cirkvi na index pre všetkých uhorských katolíkov. Hlinkov postoj niektorí súčasníci, zvlášť po vzniku ČSR, chceli hodnotiť ako reformizmus vo vnútri cirkvi, Hlinka však sám vždy zdôrazňoval, že jeho kritika cirkevných autorít súvisí s tým, že záujem slovenského národa v politických otázkach nadraďoval nad cirkevnú príslušnosť aj poslušnosť.

Encyklika Rerum novarum mu bola oporou aj vo vzťahu k štátu: „Vládco­via štátov musia teda na prvom mieste prispieť všeobecne sú­borom zákonov a politických ustanovení, usporiadať a spravo­vať štát tak, aby to prirodzene viedlo k verejnej i súkrom­nej prosperite. Práve toto je prejav občianskej rozvážnosti a povinnosť vedúcich predstaviteľov národov. Avšak prosperi­ta krajín vychádza obzvlášť z dobrých mravov, z dobrého us­poriadania rodín, zo zachovávania náboženstva a spravodlivosti, z umierneného vyrubovania a rovnomerného rozdeľovania verejných daní, z pokroku priemyslu a obchodu, z rozkvetu poľnohospodárstva a z ďalších podobných činiteľov, ktoré čím sú viac podporované, tým väčší osoh prinášajú národom. Už aj touto cestou môže teda štát významne prispieť k blahobytu tak ostatných tried, ako aj robotníckej triedy; a to svojím plným právom, bez vzbudenia akéhokoľvek podozrenia z nepri­meraného zasahovania, nakoľko starosť o všeobecné dobro je úlohou a kompetenciou štátu. Čím väčšie bude množstvo výhod, ktoré sa zabezpečia cestou tejto všeobecnej starostlivosti, tým menšia bude potreba hľadať iné cesty na pomoc robotní­kom.[10]

Realita však bola iná. Hlinka to definoval slovami: „Slovenský ľud zmietal sa v pazúroch záškodníkov, ktorí ho držali v chudobe hmotnej a mravnej odvislosti“, preto v decembri 1894 založil a viedol Gazdovský potravný a úverný spolok v Troch Sliačoch, kde bol Andrej Hlinka trinásť rokov farárom (1892 – 1905). „V tomto roku (1894) dňa 2. novembra zúril u nás (v Sliačoch) neuprositeľný požiar, ktorému padla v obeť pravá polovica obce... Čo tu robiť? Ľud so zúfalstvom hľadel v ústrety neistej budúcnosti. Ostal bez teplého kútika a bez kúska chleba. Kto mohol, pomohol. ... Z 52 gazdov len traja boli poistení proti ohňu.“4 To bol akýsi priamy podnet na to, aby Hlinka založil spomínaný spolok, v podstate hospodárske družstvo, a to napriek počiatočnej nedôvere ľudí, ovplyvňovanej aj miestnym krčmárom. Napísal dokonca príručku, v ktorej radil ako zakladať „potravné spolky“ a povzbudzoval do takejto aktivity aj iných: „Nebojme sa, velební bratia, spustiť sa do tej chudobnej chalupy. To nič nerobí, keď nám nadajú do bryndzonosičov a bočkorošov. My musíme s ľudom cítiť, s ním žiť. V radostiach, bolestiach jeho účasť brať!“5    

Prvý takýto spolok, ktorý sa líšil od všetkých dovtedy existujúcich družstiev predovšetkým svojou viacúčelovosťou, mal neobmedzenú viazanosť a všeobecné ručenie založil Hlinkov evanjelický kolega Ján Vansa v októbri ako „Pílansko-hačavský hospodársky, potravný a úverný spolok“, ďalší, v októbri 1894 jeho priateľ, farár Ján Vloššák v Liptovskej Teplej.6 Ďalšie spolky „podľa trojsliačanského vzoru boli po voľbách (1896) založené v Liptove na Hutách, v Kvačanoch, v Nemeckej Ľupči, na Bielom Potoku a na Vlkolinci. V Orave vo Veľkej Vsi a vo Zvolene na Starých Horách.“ „Hlinka tieto spolky navštevoval. Ich predsedov a členov povzbudzoval.“7

Najvýznamnejším Hlinkovým podujatím v peňažníctve bolo založenie Ľudovej banky v Ružomberku v roku 1907. V tom čase boli už v Ružomberku tri banky: Sporiteľňa, Úverná banka a Priemyselná banka, „to znamená židovská, evanjelická a katolícka“. Po tom, čo sa do vedenia Priemyselnej banky dostali „liberáli“, účastinári sa streli 25. marca 1907 na porade a „vypustili vyzvanie upisovať účastiny pre novú banku v Ružomberku. Dali jej názov ,Ľudová banka´“. „Medzi zakladateľmi nenachádzame mená ako sú: Andrej Hlinka, dr. Šrobárt, Andrej Janček. Vynechanie týchto stalo sa z taktických dôvodov. Menovaní boli v tom čase ružomberskou sedriou už odsúdení, zúčastnili sa však indirektne zakladateľských prác banky. A boli jej účastinármi.“8  Neskorší správca tejto banky dr. Karol Krčméry uviedol, že „keď Ružomberčania videli, čo sa robí s Hlinkom, prvô im bolo zabezpečiť budúcnosť Hlinkovu a za to dvanásť občanov ružomberských, nebojácnych prívržencov Hlinkových, založilo roku 1907 Ľudovú banku ... Neodškriepiteľná pravda je, že Hlinka všetko toto mohol riadiť a podujať, lebo mu stála Ľudová banka po boku, bez pomoci ktorej Hlinka by sotva bol mohol úspešne viesť tento boj za práva slovenského národa.“9

V prvej Česko-slovenskej republike sa činnosť Slovenskej ľudovej strany pod vedením Andreja Hlinku zhoduje s charakteristikou vývoja pápeža Pia XI. v úvode encykliky Qudragesimo anno (1931), kde hodnotí historický význam prvej sociálnej encykliky Rerum novarum (1891). Podľa pápeža dosiahla to, „...že samotné národy samy zobrali energicky a dôkladne sociálnu politiku do vlastných rúk. Povzbudila tiež najlepších katolíkov, že ponúkli svoje sily vládam k účinnej pomoci v tejto oblasti. Často sa stávali práve oni vynikajúcimi priekopníkmi tejto novej politiky i v zákonodarných zboroch. Dokonca sociálne zákony, vydané v posledných rokoch, snemovniam často navrhli a vypracovali služobníci Cirkvi, dokonale preniknuté učením Leva XIII., a tí istí mužovia sa účinne pričinili o to, aby sa tieto zákony prijali a naplňovali. Z tejto stálej a neúnavnej práce vzniklo i ,pracovné právo‘, nový odbor právnej vedy, v predchádzajúcom období úplne neznámy,  ktorý statočne chráni posvätné práva robotníkov,  vychádzajúci z dôstojnosti človeka a kresťana.[11]

Cirkev sa usiluje z evanjelia vyvodzovať učenie, schopné urovnávať alebo aspoň zmierňovať konflikt. Svojimi návrhmi by chcela inšpirovať ale aj formovať život a správanie jednotlivca. Podporuje, ba aj sama vytvára, veľa takých inštitúcií, ktoré zlepšujú podmienky života nemajetných, robotníkov a roľníkov. Vie však, že to nestačí. Je potrebná spoločenská dohoda. Cirkev chce a túži po tom, aby sa zodpovední spoločne radili, združili sily všetkých spoločenských tried a spoločným postupom dosiahli čo najlepšie možné výsledky v záujme robotníkov. Katolícke autority sú presvedčené, že v primeranej miere sa na tento cieľ má zamerať zákonodarstvo štátu a aktivity jeho predstaviteľov.

Sociálnu politiku mohla HSĽS uskutočňovať v praktickej podobe na pôde česko-slovenského parlamentu, tým že sa počas svojej účasti v česko-slovenskej vláde podieľala na príprave zákonov, ktoré mali taký dosah. Rozsah podnetov a opatrení so sociálnou problematikou je rozsiahly a nemožno ho tuná analyzovať. Možno však uviesť zdroje inšpirácie pre politiku strany. Boli to pápežské sociálne encykliky.

Takmer 20 rokov intenzívneho úsilia (H)SĽS o autonómiu Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky prirodzene vyústilo do šiesteho októbra 1938 a štrnásteho marca 1939, čo Andrej Hlinka už videl len z nebeskej vlasti. Úsilie HSĽS o dosiahnutie štátoprávnej autonómie Slovenska však bolo spojené nerozlučne s jeho menom a obsahovalo v podrobnostiach nielen politický, ale i sociálno-politický program, ktorý bol v mnohom podstatou a zdôvodnením predošlého. Nemožno sa teraz zaoberať samotným autonomizmom, hoci nepriamo súvisí s uplatňovaním myšlienok katolíckej sociálnej náuky. Práve neuspokojivé sociálne položenie Slovenska bolo zreteľným dôkazom nesprávnosti asymetrického vzťahu Čechov a Slovákov v ČSR a jednou z príčin úspechu slovenského autonomistického hnutia. Poslanci HSĽS sa vo svojich parlamentných aktivitách často sústreďovali na túto oblasť. Zvlášť pri debatách o štátnych rozpočtoch poukazovali na krivdy, ktorých sa dostávalo Slovákom so strany pražskej centralistickej vlády. Vláda a väčšina českých poslancov zastávala názor, že na Slovensko „historické země“ doplácajú, politika HSĽS je separatistická a jej reprezentanti sú demagógovia, politickí analfabeti a pod.[12]

Problém nezamestnanosti patril k prioritám Hlinkovej politickej činnosti. Aj tam nachádzal opäť odporúčania na riešenie v pápežských encyklikách: „A tak z princípov anjelského učiteľa“ (Tomáša Akvinského, pozn. P. M.) „možno vyvodiť, že investovanie týchto bohatších ziskov do diel, ktoré ponúkajú širšiu možnosť zamestnania, pokiaľ táto práca vedie k vytváraniu skutočne užitočných dobier, nielenže nepodlieha žiadnej vine alebo mravnej nedokonalosti, ale treba to naopak považovať za významný skutok čnosti veľkodušnosti, vo všetkom rešpektujúci potreby doby.“[13] Nedostatočne riešená otázka zamestnanosti v Rakúsko-Uhorsku a v prvej Česko-slovenskej republike sa prejavila emigráciou Slovákov do zámoria (USA, Kanady, Argentíny) a hľadaním príležitostných prác v susedných štátoch (Maďarsko, Rakúsko, Nemecku) Sociálna emigrácia sa narástla do extrémnych rozmerov (iba v čase I. ČSR zo Slovenska odišlo viac ako 250 tisíc ľudí), pričom však príliv pracovných síl z Česka na Slovensko pokračoval a to aj na nekvalifikované miesta.[14] Odliv slovenského obyvateľstva zo sociálnych dôvodov oslaboval národ kvantitatívne ale aj kvalitatívne.

Andrej Hlinka nepochyboval, že blahobyt pracujúcich je osobitnou úlohou štátu: „Treba však vziať do úvahy jednu vec, ktorá sa bližšie dotýka tejto problematiky, že totiž štát je harmonickou jed­notou, ktorá objíma rovnako tie najspodnejšie ako i horné triedy. Proletári sú nie viac a nie menej než bohatí občanmi na základe prirodzeného práva, údmi pravými a živými, z kto­rých sa prostredníctvom rodín vytvára spoločenský organiz­mus, ani nehovoriac o tom, že ich je oveľa väčší počet. A tak keďže je absurdné starať sa o jednu časť občanov a za­nedbávať druhú, je striktnou povinnosťou štátu vziať si na starosť blahobyt robotníkov. Ak by to neurobil, bolo by to urážkou spravodlivosti, ktorá vyžaduje dať každému čo mu patrí. Ako múdro pripomína svätý Tomáš: "Keďže časť a celok tvoria v určitom zmysle jedno, potom to čo patrí celku, pat­rí v určitom zmysle aj časti."25 A tak medzi mnohými a váž­nymi povinnosťami vládcov, ktorí majú na starosti spoločné dobro, na prvom mieste je povinnosť postarať sa rovnakou mierou o všetky vrstvy spoločnosti, zachovávajúc s neotrasi­teľnou nestrannosťou distribučnú spravodlivosť.“ O to sa celý život usiloval Andrej Hlinka.“[15]

Stav ohrozenia katolicizmu na prelome 19. a 20. storočia mobilizoval katolíckych  kňazov do politiky. Ak sa na problém pozrieme v širších európskych súvislostiach, zistíme, že Andrej Hlinka  a ľudáci neboli vtedy jedinými katolíckymi kňazmi v straníckej politike. Zakladateľ Ľudovej strany v Taliansku a osobný priateľ Hlinku Luigi Sturzo bol katolíckym duchovným. Slovinský katolícky kňaz Anton Korošec, kým sa roku 1928 stal ministerským predsedom Juhoslávie, bol ministrom viacerých rezortov a mons. Ignaz Seipel, jeden z tvorcov moderného Rakúska, zastával  funkciu kancelára.  Musíme si teda položiť oprávnene otázku: Prečo museli katolícki duchovní  takýmto spôsobom obhajovať  záujmy katolíkov, pričom si vyslúžili od súčasníkov ale aj  celej pozitivistickej historiografie pomenovanie klerikáli?

           Odpoveď na túto otázku súvisí s vtedajšou situáciou katolicizmu. Pápežská kúria sa po roku 1870 zánikom Pápežského štátu (Patrimonium sancti Petri) ocitla územne a politicky v stave provizória, keď bola najviac spochybnená jej medzinárodnoprávna subjektivita. Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie  stratila na medzinárodnom fóre posledného zástancu, ktorý mal veľmocenské ambície.  Takmer vo všetkých krajinách sa presadili vlády  liberálnej alebo  marxisticko-socialistickej orientácie, ktoré nepriali katolicizmu napriek tomu, že v ňom už nevideli mocenský faktor. Na katolicizmus sa útočilo z rôznych dôvodov. Pravdou je, že bol ochrancom tradičného morálneho hodnotového systému. V takejto situácii sa prirodzene žiadala angažovanosť katolíckych duchovných v politickom boji. Cirkvi a katolíckemu konzervativizmu šlo o morálku,  práva človeka a všeobecné dobro, o podstatu  katolíckej sociálnej náuky.  

PhDr. et Mgr. Peter Mulík, PhD. riaditeľ Slovenského historického ústavu

Matica slovenská, Grösslingova 23, 812 51 Bratislava


[1] Rerum novarum (RN), 39.

3 Ľudové noviny, 28. 9. 1900.

[2] Pozri: Medvecký, K. A.: Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku. Ružomberok, 1920.

[3] Letz, R.: Úsilia o vytvorenie slovenskej cirkevnej provincie v rokoch 1918 až 1938. In: Mulík, P. (Ed.): Katolícka cirkev a Slováci. Bratislava, 1997, s. 156. Zástupcovia slovenských katolíkov protestovali proti maďarizačným tlakom a neprimeraným aktivitám uhorskej hierarchie voči slovenskému kléru na pápežskej nunciatúre vo Viedni a priamo pri Svätej stolici v Ríme memorandom z roku 1901.

[4] Vládne nariadenie z roku 1909 zaviedlo aj výučbu náboženstva na všetkých školách v štátnom jazyku (maďarčine). Korekcie tohto nariadenia nastali až roku 1914.

[5] RN 50.

[6] Encyklika Quadragesimo anno 27.

[7] Viator, Scotus: Národnostná otázka v Uhorsku. Slovakia plus : Bratislava, 1995, s. 186.  Pomaďarčovaniu intenzívne napomáhala aj tvoriaca sa stredná vrstva, ktorá sa najmä po Vyrovnaní plynule judaizovala.  

[8] Sidor, Karol: Andrej Hlinka..., s. 41.

[9] Nacionálne vymedzenie slovenského katolicizmu sa začalo už počas rekatolizácie Slovákov, lebo slovenská katolícka dedina sa dostávala prirodzene do opozita k luteránskym prevažne nemeckým mestách a kalvínsko-luteránskej prevažne maďarskej šľachte.  

[10] RN 26

4 Sidor, Karol: Andrej Hlinka (1864 – 1926). Bratislava, 1934, s. 30.

5 Hlinka, Andrej: Zakladajme potravné spolky. In: Národný hlásnik, 15. 9. 1896 a 15. 2. 1897.

6 Bližšie Tkáč, Marian, Návrat, Rudolf: Synovia a otcovia. Bratislava : Ofprint, 2004.

7 Sidor, Karol: c. d., s. 60.

8 Sidor, Karol: c. d., s. 177 – 178.

9 Archív Národnej banky Slovenska (Archív NBS), f. Ľudová banka Ružomberok, nespracované.

[11] Quadragesimo anno (QA) 27.

[12] Porov.  Sidor, K.: Slovenská politika na pôde pražského snemu (1918-1938). Bratislava, 1943, zv. 1.

[13]  QA 51.

[14] A. Hlinku podal 23. mája 1933 parlamentnú interpeláciu, týkajúcu sa zamestnancov reštaurácie Štátnych kúpeľov v Sliači, v ktorej poukázal na to, že 51 zriadeneckých, čašníckych a kuchárskych miest v tejto reštaurácii je obsadených 28 Slovákmi a 23 Čechmi. Položil otázku, či sa na Slovensku ozaj nenašli ľudia schopní upratovať, variť a nosiť na stoly.

[15] RN27