Po stopách ľudáckeho „Svätého Grálu“

Po stopách ľudáckeho „Svätého Grálu“

Objavený dokument prináša nové informácie o osudoch telesných pozostatkov Andreja Hlinku. Píše historik Anton Hruboň

Osud pozostatkov Andreja Hlinku v období od jari 1945 je opradený dohadmi, konšpiráciami, ba až legendami. Keď dáme tieto mystické „vraj-legendy“ bokom a sústredíme sa výlučne na fakty, o osudoch Hlinkových telesných ostatkov máme pri doterajšom stave bádania len minimum hodnoverných správ.

 

Keď 16. augusta 1938 na ružomberskej fare poslednýkrát vydýchol starý a chorý Andrej Hlinka, slovenská spoločnosť i politické strany naprieč spektrom vnímali jeho úmrtie ako odchod osobnosti mimoriadneho formátu. Smrť milovaného aj nenávideného Hlinku bola zároveň koncom jednej epochy vo vývoji strany, ktorú ako predseda nepretržite viedol. Nový režim dodal pod jej taktovkou Hlinkovmu kultu osobnosti, budovanému už za jeho života, nové rozmery.

 

Dôstojný stánok pre pozostatky „zvečnelého vodcu“

Andrej Hlinka na sklonku svojho života pred hlavným vstupom do farského Kostola sv. Ondreja v Ružomberku (Zdroj: Súkromná zbierka MUDr. Antonína Hruboňa, Ph.D.)Po vyhlásení autonómie Slovenskej krajiny začal verejný život na Slovensku doslova „hlinkovatieť“. Hlinkovo meno sa v rokoch 1938–1945 vypínalo v názve jedinej povolenej slovenskej politickej strany a jej pridružených organizácií (Hlinkova garda, Hlinkova mládež). Zosnulý predseda bol titulovaný ako „zvečnelý vodca“. Jeho výroky sa selektívne vytrhávali z kontextu na posväcovanie aktuálnych krokov slovenskej vlády, s ktorými by pravdepodobne nie vždy býval súhlasil. Ružomberok – miesto Hlinkovho kňazského, ale de facto aj politického pôsobenia – sa stal akousi „duchovnou pevnosťou“ samovládnucej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Ružomberok pre HSĽS znamenal to, čo pre NSDAP po roku 1933 Mníchov.

Význam Ružomberka v ľudáckej politickej kultúre počas Slovenského štátu znásoboval fakt, že tu boli pochované Hlinkove telesné pozostatky. Po „kanonizovaní“ Hlinkovej politickej činnosti prijatým zákonom o jeho zásluhách z 26. apríla 1939 sa už aj tak silný kult ešte väčšmi zvýraznil rozhodnutím o presunutí zabalzamovaného tela z jezuitskej krypty do novovybudovaného mauzólea. Poslanci Pavol Čarnogurský a Pavol Florek dokonca navrhovali v meste postaviť úplne novú majestátnu baziliku, ktorá mala slúžiť ako panteón na uloženie  pozostatkov Andreja Hlinku a ďalších národných predstaviteľov. Projekt sa však neujal pre jeho finančnú nákladnosť. V mauzóleu, na mieste pôvodne zamýšľaného pomníka obetiam prvej svetovej vojny, bolo telo uložené do začiatku roku 1945. V období Slovenského štátu sa táto nová dominanta mesta, symbolicky držiaca stráž nad rínkom s ružomberskou radnicou, farou a Kostolom sv. Ondreja, stala cieľom mnohých zahraničných návštev, každoročne usporadúvaných spomienkových akcií i z dnešného pohľadu obskúrnych podujatí režimových organizácií, ako napríklad finálovej etapy fakľového behu HM z Bratislavy do Ružomberka. Hlinkove pozostatky mali účastníkom týchto politických manifestácií a športových aktivít s ideologickým podtónom alegoricky dodávať duchovnú „silu do boja“, zároveň nad nimi pomyselne bdieť a žehnať ich činom.

 

„Indiana Jones a Kráľovstvo strateného tela“ – verzia Slovensko

Osud pozostatkov Andreja Hlinku v období od jari 1945 je opradený dohadmi, konšpiráciami, ba až legendami. Doposiaľ rozširované informácie hovorili, že Hlinkovo telo nechali z mauzólea odviezť štátne úrady na príkaz ministra vnútra Alexandra Macha začiatkom februára 1945 v strachu pred približujúcou sa sovietskou armádou. Po prevoze sa malo istý čas nachádzať v utajovanej lokalite, podľa niektorých verzií v pútnickom mestečku Šaštín, podľa iných v Dóme sv. Martina v Bratislave, kde stopa po ňom najneskôr v 60. rokoch záhadne zmizla. Mŕtvy Hlinka v presklenej rakve počas jeho pohrebu 21. augusta 1938 (Zdroj: Súkromná zbierka MUDr. Antonína Hruboňa, Ph.D.) Objavili sa neoverené zvesti, podľa ktorých mala komunistická Štátna bezpečnosť Hlinkove pozostatky exhumovať a spopolniť, aby sa miesto jeho odpočinku nestalo stretávacou destináciou pre ľudáckych nostalgikov. Niektoré zdroje zasa tvrdili, že telo odniesli z krypty Dómu sv. Martina sovietski vojaci počas okupácie Československa v roku 1968. Z toho obdobia má pochádzať aj priestrel na presklenej rakve, v ktorej bol Hlinka uložený a ktorá je po prevezení z Bratislavy od roku 2003 vystavená v ružomberskom mauzóleu. Najfantastickejšie správy dokonca hovorili o transporte pozostatkov do Vatikánu.

Pátranie po Hlinkovom tele sa naplno rozbehlo po roku 1989. Vyšetrovanie, vedené skupinou Milana Ukropa na pokyn vtedajšieho ministra vnútra Antona Andráša, však nebolo úspešné. V hľadaní sa mimoriadne angažoval krupinský organista Ladislav Jankovič, ktorý Ukropovi tvrdil, že vie, kde sú pozostatky uložené. Na základe rôznych indícií sa pátralo v Malackách, Veľkých Levároch, Smoleniciach, Šaštíne, Trnave, Nitre, v Hronskom Beňadiku aj v hrobkách na ružomberskom cintoríne, no všade bezvýsledne.

Nulové výsledky boli vodou na mlyn novej vlne šírenia dezinformácií – od príbehu, že Hlinkove pozostatky môžu byť umiestnené v konštrukcii Mosta SNP v Bratislave až po náboženským mysticizmom zaváňajúcu historku, že o lokalite tela vedia len traja kňazi, ktorí tajomstvo prísne strážia a prezradia ho až vtedy, keď Slovensko bude „skutočne suverénnym štátom“ s kresťanským parlamentom a vládou. Budova novopostaveného Mauzólea Andreja Hlinku z obdobia Slovenského štátu. Nad ním Kostol sv. Ondreja a v pozadí ružomberská radnica s farou, kde Hlinka pôsobil (Zdroj: Súkromná zbierka MUDr. Antonína Hruboňa, Ph.D.)   V lete 2003 v súvislosti s prevozom zachovanej prázdnej rakvy do mauzólea, umiestnenej vtedy v kanonickej hrobke Dómu sv. Martina vedľa pozostatkov Jozefa Ignáca Bajzu (prešporského kanonika a autora prvého slovenského románu René mláďenca Príhodi a Skúsenosťi), zaznievali opäť do magického rúcha odeté zaručené informácie, že „do roka a do dňa“ v  útrobách mauzólea spočinie aj hľadané telo Andreja Hlinku. Historik Milan S. Ďurica mal vtedajšiemu primátorovi Ružomberka tvrdiť, že „utajovaná pravda“ vyjde na povrch na 140. výročie Hlinkovho narodenia. Ako sa však dalo realisticky očakávať, nič podobné sa nestalo. Slovenskí „Indianovia Jonesovia“ si chvíľkovú slávu neužili a objav ich „svätého grálu“ bol stále v nedohľadne.

 

Čo o Hlinkových pozostatkoch vlastne preukázateľne vieme?

Keď odložíme bokom mystické „vraj-legendy“ a sústredíme sa výlučne na fakty, o osudoch Hlinkových telesných pozostatkov máme pri doterajšom stave bádania len minimum hodnoverných správ. Prvý dôležitý dokument publikoval v januári 2016 historik Róbert Letz. Situačná správa o ružomberskej fare zo 16. apríla 1945 od kaplánov Štefana Nahálku, Jozefa Debnára a Jozefa Lajoša, adresovaná Biskupskému úradu Spišskej Kapituly, pomerne detailne, s uvedením dátumu i presného času, uvádza, že Hlinkovo telo bolo z Ružomberka evakuované v noci z 3. na 4. februára 1945 o 3.30 hod. nemeckými vojakmi v spoločnosti ministra vnútra Alexandra Macha a ružomberského farára Jána Ferenčíka. Uveriteľne vyznievajúce informácie, potvrdzujúce dlhoročné umiestnenie pozostatkov v krypte Dómu sv. Martina v Bratislave, publikoval vo viacerých článkoch František Mikloško. Podľa nich okrem ďalších osôb kapláni Jozef Minarovič a Imrich Cabaj videli zabalzamované telo Andreja Hlinku na vlastné oči v dómskych kryptách v „dvojitej rakve“ ešte v novembri 1961. Mozaiku dôveryhodných zdrojov dopĺňa najnovší objav dokumentu datovaný 3. novembrom 1953, ktorý precizuje doterajšie poznatky o povojnovom osude Hlinkových telesných pozostatkov.

Prenesenie zabalzamovaných Hlinkových pozostatkov do mauzólea dňa 31. októbra 1939 s účasťou vládnych predstaviteľov (Zdroj: SNA Bratislava, f. STK)Štefan Haššík, autor tohto dôležitého svedectva uloženého v jeho pozostalosti v Slovenskom národnom archíve, bol ministrom národnej obrany Slovenského štátu v poslednej vláde Štefana Tisa (september 1944–apríl 1945). Po úteku z Európy sa usadil v Argentíne a neskôr v USA. V zahraničí pôsobil viac-menej na periférii exulantskej politiky, pričom v cudzine sa vo funkcii „protektora“ venoval organizovaniu asociácie združujúcej bývalých príslušníkov slovenskej armády, tzv. Únie slovenských kombatantov. V dôsledku osobných animozít a pomerne konfliktnej povahy vychádzal s mnohými kolegami s ľudáckym politickým pozadím problematicky. Na pestovaní dobrých vzťahov mu určite nepomohlo ani to, že sa staval do pozície jediného zákonitého reprezentanta „slovenskej vlády v exile“ a „predsedu exilovej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany“ (inak v podstate virtuálnej, reálne nefungujúcej organizácie), čo opieral o argument, že bol jediným žijúcim predstaviteľom posledného ľudáckeho kabinetu v slobodnom svete mimo východného bloku.

V Haššíkovej zachovanej korešpondencii sa našiel zaujímavý list napísaný v argentínskej metropole Buenos Aires, ktorý adresoval Teodorovi J. Kojišovi (1909–1984), slovenskému opátovi benediktínskeho Opátstva sv. Andreja Svorada v americkom Clevelande. Haššík sa v ňom Kojišovi zdôveril s viacerými detailmi, týkajúcimi sa Hlinkových telesných pozostatkov. Vďaka nim vieme o ceste a umiestnení Hlinkovho tela viac než doteraz, a to takpovediac „z prvej ruky“, od človeka, ktorý transport osobne organizoval a zabezpečoval. Na mylnej interpretácii a „dofarbeniach“ informácií obsiahnutých v tomto liste boli pravdepodobne postavené aj neskôr šírené polopravdy a fabulácie, tradované najprv v exilovom prostredí, a potom po roku 1989 aj na Slovensku.

Z doposiaľ nepublikovaného listu vyplýva niekoľko vecí. Haššík v rozpore s doposiaľ známymi faktami uvádza iný termín prevezenia pozostatkov z Ružomberka (koniec marca a nie 3./4. februára 1945), ako aj iného iniciátora akcie (seba, a nie Macha). V oboch prípadoch sa však môže mýliť. List bol písaný s časovým odstupom vyše ôsmich rokov od udalosti, „pamäťový sklz“ o viac ako mesiac by teda neprekvapoval, v dôsledku čoho sa oveľa vierohodnejším zdrojom datovania transportu zdá byť vyššie spomenutá správa kaplánov. Posledný minister národnej obrany Slovenského štátu a autor novoobjaveného listu Štefan Haššík v rozhovore s dôstojníkmi (SNA Bratislava, f. STK)Pokiaľ ide o realizátora prevozu, rozkaz mohli teoreticky vydať tak Mach, ako aj Haššík. Hoci ministerstvo vnútra pod Machovým vedením bolo po vypuknutí SNP výrazne oklieštené o svoje predošlé právomoci, evakuačná agenda medzi ne stále spadala. Vzhľadom na logistické zabezpečenie operácie však presun mohol byť pokojne vykonaný na Haššíkov rozkaz s Machovou osobnou účasťou, resp. fyzickou prítomnosťou, ako to zmieňuje aprílové hlásenie do Spišskej Kapituly (bezpečnostné záležitosti – teda aj nasadenie armády, Hlinkovej gardy a žandárstva v teréne – patrilo od septembra 1944 v plnej miere do kompetencie rezortu národnej obrany). Nech to bolo tak či onak, z historického hľadiska ide o málo podstatnú vec.

Podstatnejšie je, že Haššíkov list píše o presnej lokácii uloženia Hlinkových telesných pozostatkov. Ako uvádza, umiestnené boli „v hrobke pod loďou Dómu sv. Martina, kde už bol skrytý aj strieborný sarkofág Sv. Jána Almužníka... Pod strieborným sarkofágom tohto svätca je ukrytá rakev A. Hlinku“. Vzhľadom na objektívne možnosti a limity Haššíkových poznatkov tam Hlinkova rakva musela s istotou byť uložená ihneď po prevoze do Dómu (Haššík krátko nato zo Slovenska ušiel). Určité nejasnosti však vyvoláva Haššíkova štylizácia textu lokalizácie. Relikvie sv. Jána Almužníka boli do svätomartinskej katedrály slávnostne prevezené roku 1732 a uložené v novej kaplnke naľavo od hlavného oltára, ktorú vybudoval Georg Rafael Donner, a ktorá dostala podľa svätca svoje pomenovanie.

Ak máme Haššíkove slová brať doslovne, Hlinkova rakva mala byť uložená priamo pod Kaplnkou sv. Jána Almužníka, teda v arcibiskupskej hrobke Dómu. Druhou možnosťou je, že sa Haššík vyjadril vágne, medzi priestormi krýpt v Dóme zásadnejšie nerozlišoval a v skutočnosti mal na mysli kanonickú hrobku, čo by zodpovedalo neskoršej dislokácii Hlinkovej rakvy pri Bajzovom hrobe. Interiér mauzólea počas Slovenského štátu. Hlinkove pozostatky boli vložené do uzavretého sarkofágu z čierneho onyxu (Zdroj: Súkromná zbierka MUDr. Antonína Hruboňa, Ph.D.)  Ako tretia alternatíva prichádza do úvahy, že koncom vojny sa v podzemnej hrobke dočasne nadchádzal aj strieborný sarkofág sv. Jána Almužníka (napr. preventívne, v obave pred zneuctením zo strany sovietskych vojakov či pred odcudzením cenného kovu) a Hlinkova rakva bola pod ním uložená priamo fyzicky. Hoci Haššíkova spletitá formulácia ponúka hneď niekoľko možných interpretácií, prakticky vylučuje špekulácie o prevoze tela do zahraničia a, naopak, potvrdzuje svedectvá kňazov, ktorí Hlinkovo telo v Dóme videli neskôr, už počas komunistického režimu.

List zrejme poodhaľuje aj korene tradície ústneho „dedenia“ informácií o mieste uloženia Hlinkových pozostatkov. Kým najskôr mal o ňom z bezpečnostných dôvodov okrem Haššíka vedieť len prezident Jozef Tiso, po jeho poprave 18. apríla 1947 bývalý minister národnej obrany do veci zasvätil Hlinkovho politického žiaka a obľúbenca z radov „ružomberského kruhu“ HSĽS Karola Sidora. Haššík sa rozhodol opátovi Kojišovi posunúť správu približne rok po Sidorovom úmrtí v kanadskom Montreale, keďže v tom čase mal o mieste Hlinkových pozostatkov vedieť ako jediný a strachoval sa, že po jeho smrti sa kruh odovzdávaného tajomstva pretrhne (paradoxne, svoj list napokon prežil o 32 rokov – zomrel v roku 1985). Haššíkova obava však bola s vysokou pravdepodobnosťou neopodstatnená už v čase koncipovania listu. O mieste uloženia Hlinkových pozostatkov malo vedomosť určite viac ľudí, než sa domnieval, vrátane osôb žijúcich v Československu. Koniec koncov, opäť to potvrdzujú aj zachované svedectvá kaplánov Minaroviča a Cabaja.

 

Záver bez záveru

List Štefana Haššíka o prevoze a uložení pozostatkov Andreja Hlinku v roku 1945 (SNA Bratislava, f. Štefan Haššík)Haššíkov list jednoznačne podporuje od seba nezávislé tvrdenia očitých svedkov dokazujúcich, že po roku 1945 sa Hlinkove telesné pozostatky nachádzali v krypte Dómu sv. Martina v Bratislave. Odpoveď, čo sa teda s nimi vlastne stalo za komunistického režimu, kde sú uložené (a či vôbec ešte sú niekde uložené), je jednoduchá: nevieme a z aktuálneho stavu výskumu ani nemôžeme vedieť.

Bez toho, aby sme nahrávali na smeč konšpirátorom či „záhadológom“, si však môžeme položiť niekoľko logických otázok. Lustrácie materiálov v pražskom Archíve bezpečnostných zložiek, ktorý uchováva písomnosti niekdajších centrálnych orgánov ministerstva vnútra a komunistickej Štátnej bezpečnosti, nedokázali žiadne zmienky o manipulácii s Hlinkovým telom mimo Dómu sv. Martina či už v 50. alebo 60. rokoch, a to ani zo strany samotnej ŠtB, ani zo strany iných osôb (napr. kňazov, a už vôbec nie sovietskych okupačných vojsk). ŠtB mala vytvorenú rozvetvenú sieť operatívy a agentúrnych spolupracovníkov, ktorých informačné sito zachytávalo aj kauzy ďaleko menšieho významu než prípadné prevezenie pozostatkov „svetskej ikony“ nepriateľského ľudáckeho režimu. Keby k niečomu takému naozaj bolo došlo, je vysoko pravdepodobné, že spravodajcovia by takúto informáciu pomerne boli rýchlo odhalili a štruktúry ŠtB by s ňou boli aktívne pracovali.

Pre komunistickú tajnú políciu bol Hlinka napriek svojmu nespornému historickému významu vo svojej podstate nezaujímavý. „Zabudnuté“, v 60. rokoch navyše už aj rozkladajúce sa mumifikované telo v útrobách dómskych katakomb nepredstavovalo pre socialistické zriadenie prakticky žiadne „spoločenské nebezpečenstvo“. ŠtB preto nemala objektívny dôvod uskutočňovať operácie jeho prevozu či zničenia, a to ani v období procesov proti „reliktom ľudáckeho fašizmu“ z druhej polovice 50. rokov, ani v 60. rokoch, keď strašiak ľudáctva postupne pominul a z pohľadu bezpečnostných orgánov sa stal viac-menej archaizmom. Presklená rakva, ktorá bola do ružomberského mauzólea bez pozostatkov prevezená v roku 2003 (Zdroj: Súkromná zbierka autora)V tejto súvislosti nemožno opomenúť analógiu s Jozefom Tisom. Telesné pozostatky prezidenta Slovenského štátu, ktorý pre komunistov predstavoval ešte bytostnejšie zlo než Hlinka, ležali od jeho pohrebu na Martinskom cintoríne v Bratislave až do exhumácie v roku 2007, vykonanej na podnet predsedu Spoločnosti Andreja Hlinku Stanislava Májeka s cieľom verifikovať autentickosť kostí v hrobe. Bezpečnostné orgány pritom presne vedeli, kde je Tiso pochovaný, a spočiatku sa obávali, že sa toto miesto môže stať objektom uctievania a tajných zhromaždení „spiaceho ľudáctva“. DNA testy napokon s presnosťou na 99,97 % preukázali, že pozostatky patria skutočne Tisovi. Teórie o ich násilnom vykopaní Štátnou bezpečnosťou a o ich kremácii v Brne boli iba lži šírené exulantmi okolo Ferdinanda Ďurčanského, ktorí podobné legendy púšťali do obehu so zámerom posilňovať vlastnú protičeskoslovenskú a protikomunistickú propagandu a pestovať kult „zneucteného prezidenta“, ktorému jeho oponenti nedoprajú pokoj ani po poprave („justičnej vražde“), čo ľudácky exil súčasne prezentoval ako „český“ a „komunistický“ útok na slovenskú štátnosť i katolicizmus.

V nevyjasnených prípadoch bez hmatateľnejších záchytných bodov, akými sú aj osudy Hlinkových telesných pozostatkov, sú možné ľubovoľné alternatívy. Pokiaľ však neexistujú relevantné dôkazy ani predpoklady, prečo by mali byť deponované mimo Dómu sv. Martina či prepojeného podzemného komplexu katakomb, je namieste skôr konzervatívny prístup a dávka zdravého skepticizmu ku všetkým fantazírujúcim bublinám. Zdanlivo komplikované rébusy majú niekedy tie najmenej komplikované rozuzlenia.

 

 

Doc. PhDr. Anton Hruboň, PhD.Doc. PhDr. Anton Hruboň, PhD., je historik, ako docent politických vied pôsobí na Katedre bezpečnostných štúdií Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Vedecky sa zaoberá komparatívnymi dejinami a súčasnosťou fašizmu, radikálnej pravice a nacionalizmu na Slovensku a v Európe. Je autorom početných knižných publikácií, štúdií a článkov z tejto oblasti (napr. Alexander Mach: Radikál z povolania /2018/; Ľudácka čítanka: Sila propagandy, propaganda sily /2019/; NACIonaliZMY V NÁS: Eseje o živej minulosti /2020/).

 

Vyšlo na HistoryWeb.sk 16. marca 2021. Publikované s láskavým dovolením a súhlasom autora.

 

Zdroje a literatúra

Pramene

Slovenský národný archív Bratislava, f. Štefan Haššík

 

Použitá literatúra

Ďurica, M. S.: K jubilejnému roku Andreja Hlinku. Kultúra 17/8, 16. 4. 2014, 4.

Hľadanie tela Andreja Hlinku. Denník SME, 4. 10. 1995.   

Hruboň, A.: Ľudácka čítanka: Sila propagandy, propaganda sily. Bratislava 2019.

Hruboň, A./Hruboň, A.: Náš Ružomberok na historických pohľadniciach. Partizánska Ľupča 2018.

Jancura, V.: Figurína nahradí balzamovaného Hlinku. Pravda, 11. 9. 2007

Kušniráková, I.: Kult sv. Jána Almužníka v Bratislave v 18. storočí. In: R. Kožiak/J. Nemeš (eds.): Svätec a jeho funkcie v spoločnosti II. Bratislava 2006, 97–104.

Kyseľ, T.: Kam zmizlo telo Andreja Hlinku? Stará správa odhaľuje časť tajomstva. aktuality.sk, 31. 1. 2016.

Letz, R.: Vieme, kto previezol telo mŕtveho Andreja Hlinku. Ale nevieme, kam. andrejhlinka.sk, 25. 1. 2016.

Mikloško, F.: Kde je Andrej Hlinka? .týždeň, 13. 8. 2018.

Podzemie pod katedrálou sv. Martina. pohrebnictvo.sk, 6. 12. 2013.

Ukrop, M.: Truhla bez tela. bujdoska.blogspot.com, 16. 8. 2013.

Ružomberok. Monografia mesta. Banská Bystrica 2009.

 

Článok vychádza z výskumu realizovaného v rámci projektu APVV-19-0358 „Dejiny Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v domácich a európskych dimenziách (1905–1945)“ a projektu VEGA č. 1/0185/20 „Mýtus a kult Slovenského štátu v historicko-spoločenskom diskurze po roku 1945: zrod, vývojové tendencie a odrazy v politickej kultúre“.

 

Obrazová príloha: Slovenský národný archív Bratislava, f. Slovenská tlačová kancelária, f. Štefan Haššík; Súkromná zbierka autora; Súkromná zbierka MUDr. Antonína Hruboňa, Ph.D.