Hlinka, Andrej (27. 9. 1864 Ružomberok-Černová - 16. 8. 1938 Ružomberok) – katolícky kňaz, národovec, politik, publicista, prekladateľ. Používal pseudonymy Kostolan, Lipták, Mešťan, Výborník.

Osobnosť Andreja Hlinku má v slovenských dejinách tento význam:

1.      Postavil sa za práva slovenského národa proti maďarizácii a sociálnemu útlaku Slovákov v Uhorsku. Za to neváhal byť väznený.

2.      V Slovenskej ľudovej strane od roku 1905 dokázal zmobilizovať širšie ľudové vrstvy v zápase za všeobecné volebné právo a základné kultúrne práva slovenského národa.

3.      Zaslúžil sa o vznik česko-slovenského štátu v roku 1918.

4.      Do slovenskej politiky vniesol moment rozhodnosti a neústupnosti. 

5.      Ako predseda Slovenskej ľudovej strany (najsilnejšej politickej strany Slovákov) viedol boj za autonómiu Slovenska v rámci Česko-Slovenskej republiky a stal sa symbolom tohto boja.

6.      Zmyslom jeho politiky bol sebavedomý, vzdelaný a hospodársky nezávislý Slovák, ktorý by riadil krajinu podľa svojich vlastných tradícií.

7.      Výrazne sa zaslúžil za kultúrne a duchovné pozdvihnutie mesta Ružomberok. Dokázal v sebe spojiť liptovského lokálpatriota so slovenským národovcom.

Hlinka pochádzal z rodiny pltníckeho faktora Andreja Sidora. Andrej Sidor sa oženil s Máriou Zahorcovou a začal používa priezvisko Hlinka. Z tohto manželstva sa narodili štyri deti: Juraj, Katarína, Mária a Anna. Keď A. Hlinka ako 34 ročný ovdovel a po roku sa druhý raz oženil s Máriou Šulíkovou. Z druhého manželstva sa narodilo ďalších päť detí: Zuzana, Ján, Andrej, Jozef a Štefan. Andrej Hlinka získal základné vzdelanie v rodisku. Vďaka svojmu nadaniu a podpore učiteľa Jána Holdoša sa dostal na piaristické gymnázium v Ružomberku. Študoval tu v rokoch 1877 – 1880. V Ružomberku sa pod vplyvom profesora Karola Krčméryho národne uvedomil. Súčasne v ňom dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom. S týmto predsavzatím odišiel na vyššie gymnázium do Levoče, ktoré absolvoval v r. 1881 – 1883. Roku 1883 ho prijali za klerika diecézneho seminára v Spišskej Kapitule. Tu absolvoval štúdium teológie. Ako bohoslovec vynikal skromnosťou, zbožnosťou a usilovnosťou. Verejne upozornil na obmedzovanie používania slovenčiny v seminári, prejavoval slovenské a slovanské cítenie. Kňazskú vysviacku prijal 19. 6. 1889 z rúk spišského biskupa Juraja Császku. Jeho prvé kaplánske pôsobisko bolo v Zakamennom-Kline na Orave. V roku 1890 ho biskup preložil najprv do obce Liptovské Kľačany  a odtiaľ do Tvrdošína a napokon v roku 1892 dostal faru v liptovských Troch Sliačoch. Usiloval sa tu zlepšiť sociálne postavenie farníkov založením spolku striedmosti a založením úverného a potravného spolku. Organizoval osvetové prednášky a slovenské divadelné predstavenia. V čase pôsobenia na sliačanskej fare sa zapojil do politického života. Podporoval program Uhorskej ľudovej strany (Néppárt), ktorá sľubovala riešiť sociálnu otázku a otázku postavenia nemaďarských národov Uhorska.

Obetavou pastoráciou a sociálnou činnosťou získal podporu nižších ľudových vrstiev. To sa ukázalo 22. 3. 1905, keď ho zvolili za farára v Ružomberku hlasmi okrajových štvrtí mesta. Ako ružomberský farár bol súčasne členom mestského zastupiteľstva, kde poukazoval na korupciu a mrhanie s financiami mesta. Usiloval sa urobiť všetko v prospech svojich veriacich, ich náboženského, kultúrneho a národného povznesenia. Roku 1907 sa stal zakladateľom Ľudovej banky. (Funkciu predsedu jej správy prevzal až r. 1910). Dôsledne plnil povinnosti cirkevného škôldozorcu. Už r. 1898 neúspešne kandidoval s programom Uhorskej ľudovej strany v ružomberskom okrese. Pod dojmom nesplnených sľubov Krajinskej katolíckej ľudovej strany sa s ňou roku 1901 rozišiel. Zvolili ho do vedenia Slovenskej národnej strany. Ako spolupracovník týždenníka Katolícke noviny začal od r. 1905 užšie spolupracovať s Ferdišom Jurigom, Ferkom Skyčákom, Antonom Bielekom a Františkom Jehličkom. Prejavilo sa to aj v jeho aktivitách v Spolku sv. Vojtecha. Spolupracoval s Vavrom Šrobárom, skupinou okolo časopisu Hlas a s Milanom Hodžom.

Dňa 5. 12. 1905 sa stal spoluzakladateľom Slovenskej ľudovej strany. Strana vystúpila s programom všeobecného a rovného volebného práva, zrušenie liberálnych cirkevných zákonov, uskutočnenie národnostného zákona, boj proti úžere a vysťahovalectvu. S jej programom bola zvolená väčšina slovenských poslancov do uhorského snemu. Pred parlamentnými  voľbami v máji 1906 verejne podporil kandidatúru Vavra Šrobára. Spišský biskup Alexander Párvy ho za to 4. 5. 1906 suspendoval ab officio (od farského úradu) a 18. 6. 1906 po obvinení zo svätokupectva pri získaní ružomberskej fary aj ab ordine (od výkonu kňazského povolania). 27. 6. 1906 bol uväznený v Ružomberku. V politickom procese 26. 11. - 6. 12. 1906 ho súdili spolu s 15 spoločníkmi. Jeho vystúpenia za základné práva slovenského národa označili za poburovanie Slovákov proti Maďarom. Odsúdili ho na 2 roky väzenia, 1 500 korún pokuty a 680 korún súdnych trov. Ešte pred nastúpením do väzby došlo v jeho rodnej obci ku krviprelievaniu. Černovčania čakali, že bude prítomný pri posviacke ich nového kostola. Termín vysviacky sa určil v čase, keď prednášal na Morave a v Čechách. Pri pokuse o násilnú posviacku kostola v nedeľu 27. 10. 1907 uhorskí žandári usmrtili 15 ľudí. Udalosť pred celým svetom odhalila útlak slovenského národa. Černovská tragédia sa logicky spájala s menom Andreja Hlinku. Prostredníctvom tohto spojenia sa slovenská otázka stala známa vo svete.  Hlinka si odpykal svoj trest vo väzení v Segedíne (30. 11. 1907 - 10. 2. 1910). Počas väzby ho v ďalšom procese 4. 5. 1908 v Bratislave odsúdili na rok a pol väzenia a pokutu 1 700 korún. Celkový trest bol neskôr upravený na 2 roky a 9 mesiacov väzenia. Počas väzby bol vedúcim prekladateľom Starého zákona do slovenčiny, ktorého vydanie pripravoval Spolok sv. Vojtecha. Vo väzení sa dozvedel, že Kongregácia snemu vo Vatikáne 27. 2. 1909 vyniesla rozsudok v jeho spore s biskupom Párvym. Suspenzia nebola potvrdená a Párvy ju musel zrušiť.

 Spolu s F. Jurigom vytvoril v Spolku sv. Vojtecha skupinu kňazov, ktorá sa usilovala oživiť stagnujúce spolkové aktivity, najmä vydavateľskú činnosť. Po roztržkách so slovenskými evanjelikmi a liberálmi vystúpil zo Slovenskej národnej strany.  29. 7. 1913 v Žiline obnovil Slovenskú ľudovú stranu a stal sa jej predsedom. Prvá svetová vojna zabránila, aby sa strana vyvinula väčšiu činnosť. Po období krátkej pasivity sa od r. 1917 aktivizoval. V Ružomberku založil slovenskú kníhtlačiareň Lev, ktorej cieľom bolo nábožensky, kultúrne a národne formovať slovenského človeka. 24. 5. 1918 na porade 25 významných slovenských politikov v Martine prispel k rozhodnutiu akivizovať sa pre česko-slovenskú orientáciu. Bol účastníkom a spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady v Martine 30. 10. 1918, ktorá sa vyslovila za vznik česko-slovenského štátu. Stal sa členom jej výkonného výboru. Ako zakladateľ Kňazskej rady sa zaslúžil o konsolidáciu cirkevných pomerov na Slovensku počas štátneho prevratu. V dôsledku protikatolíckej orientácie vládnych kruhov v Česku i na Slovensku 19. 12. 1918 v Žiline obnovil Slovenskú ľudovú stranu. Zastával v nej predsednícku funkciu až do svojej smrti. Základným bodom programu bola autonómia Slovenska v rámci Česko-Slovenskej republiky, vychádzajúca z existencie samobytného historického slovenského národa. Autonomistický program sa opieral o Pittsburskú dohodu z 31. 5. 1918. Keď sa odpor voči autonomistickému hnutiu zo strany vlády a jej reprezentantov na Slovensku zosilnil, r. 1919 podnikol spolu s F. Jehličkom a Š. Mnoheľom tajnú cestu na mierovú konferenciu do Paríža, aby informoval o práve Slovákov na samosprávu. Po návrate na Slovensko bol zaistený a 7 mesiacov internovaný v Česku. Na slobodu ho prepustili až koncom apríla 1920, keď bol zvolený za poslanca Národného zhromaždenia v Prahe.

Pri oživení Matice slovenskej r. 1919 sa stal členom jej výboru a 4. 11. 1920 ho zvolili za predsedu Spolku sv. Vojtecha. Túto funkciu zastával až do r. 1938. R. 1924 dostal titul pápežského komorníka a v r. 1927 sa stal apoštolským protonotárom. Slovenskú ľudovú stranu (od r. 1925 Hlinkova slovenská ľudová strana) volila v medzivojnovom období väčšina voličov slovenskej národnosti. Hlinka bol v r. 1918 – 1938 jej poslancom v pražskej poslaneckej snemovni a v r. 1921 – 1938 predsedom jej parlamentného klubu. Dokázal čeliť vonkajším i vnútorným pokusom rozložiť stranu. Prežil niekoľko pokusov o atentát (napr. 2. 5. 1919 na fare v Ružomberku, 12. 6. 1921 na zhromaždení v Krupine). Ukázal sa ako výborný organizátor a rečník. Pre jeho utrpenie za slovenskú vec, autoritu v strane a patriarchálny zjav sa stal živým symbolom zápasu za práva slovenského národa. Dňa 25. 4. 1939, teda už po vzniku prvej Slovenskej republiky schválil  Slovenský snem zákon č. 83/1939 Sl. z. Podľa ktorého sa Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ. Táto veta bola vytesaná do kameňa a umiestnená v budove Slovenského snemu. Telesné pozostatky A. Hlinku boli najprv uložené na ružomberskom cintoríne a 31. 10. 1939 slávnostne prenesené do mauzólea pri ružomberskom farskom kostole. Hlinkova osobnosť sa stala v rokoch prvej Slovenskej republiky objektom sústavného až nekritického obdivu. Podľa neho boli pomenované organizácie Hlinkova garda a Hlinkova mládež. Pred príchodom Červenej armády ich v marci 1945 odviezli na neznáme miesto na Slovensku. Po r. 1945 patril medzi tie slovenské osobnosti, ktoré mali byť vymazané z historickej pamäti národa. Jeho meno sa nesmelo spomínať a ak, tak v negatívnom zmysle. Obrazy, busty a sochy boli z veľkej časti zničené. O Hlinkovi sa smelo slobodne hovoriť až po roku 1989. Jeho zásluhy sa rozhodli oceniť aj poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí 26. 10. 2007 schválili zákon č. 531/2007 Zb. z. o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku.

Dnes nám Hlinku pripomína jeho rodný dom v Černovej, sprístupnený verejnosti, stála expozícia v Liptovskom múzeu v Ružomberku, mauzóleum s rakvou, no bez telesnej schránky pri farskom kostole v Ružomberku, sochy a busty v Ružomberku, Žiline, Bratislave (Ružinov a Rača) a Prešove.

Dielo Andreja Hlinku:

Od 90. rokov 19. storočia prispieval do slovenských tlače: Národný hlásnik, Katolícke noviny, Slovenské noviny, Národnie noviny (v r. 1896-1897 tu uverejnil sériu článkov pod názvom Naše krivdy). Vo svojich článkoch obracal záujem na postavenie slovenského ľudu, poukazoval na potrebu zakladania svojpomocných spolkov a osvety. Jeho ideálom bol veriaci, ekonomicky sebestačný, národne uvedomelý a vzdelaný Slovák. Bojoval proti úžere, korupcii a maďarizácii. V roku 1897 spolu s A. Bielekom založil a do r. 1901 redigoval mesačník Ľudové noviny. V rokoch 1917 – 1938 bol hlavným redaktorom mesačníka Duchovný pastier. Po obnovení činnosti Slovenskej ľudovej strany r. 1919 založil týždenník a r. 1920 denník Slovák. Prispieval doň aktuálnymi politickými článkami, najmä úvodníkmi. Kriticky vystupoval proti oficiálnemu pražskému centralizmu, čechoslovakizmu a proti útokom namiereným na Cirkev. Riešenie slovenskej otázky videl v uskutočnení autonómie Slovenska, ktorú považoval súčasne za podmienku zlepšenia česko-slovenských vzťahov.

Je autorom brožúry Ako založíme gazdovsko-potravný spolok? (Ružomberok, 1895). Zostavil a vydal spevník Vianočné piesne. (Skalica, 1901) a modlitebnú knižku Nábožný kresťan. Modlitebná knižka a cirkevný katolícky spevník. (Liptovský Mikuláš, 1905, Ružomberok, 1921). Katolícka autonómia (samospráva) v Uhorsku. (Ružomberok 1899). Z obdobia jeho internácie v Česku r. 1919 vyšli posmrtne Zápisky z Mírova. (Bratislava 1941, 1991) zostavil a vydal K. Sidor. Pre deti zostavil spevník Nábožné katolícke dieťa. Cirkevný katolícky spevníček s modlitbami pre dietky. (Ružomberok, 1920). Kňazom je určené jeho dielo Hodegus sacerdotis. Sprievodca kňaza pri najnutnejších cirkevných obradoch. (Ružomberok, 1931). Z maďarčiny preložil dielo Antala Szuzaia: Apológia čili sústavná obrana základných právd katolíckej viery. (Ružomberok 1924). Preložil časti Starého zákona, ktoré vyšli vo vydaní Svätého Písma r. 1926 v Trnave. Z jeho výrokov bola zostavená publikácia Iskry. Slová A. Hlinku. (Bratislava, 1943)

Dielo o Hlinkovi: Hurban-Vajanský, S.: Ružomberský kriminálny proces proti A. Hlinkovi. (Martin 1906), Kolísek, A.: Andrej Hlinka. (Bratislava, 1924), Sidor, K.: Andrej Hlinka. (1864-1926). (Bratislava, 1934), Cháb, V.: Andrej Hlinka. (Praha, 1934), Silan, J.: Requiem za A. Hlinkom. (Trnava, 1938), Ercé: Slovenská krv. (Bratislava 1942, s. 149 – 150), Mederly, K.: A. Hlinka. (Bratislava 1942), Faguľa, L. G.: A. Hlinka. (Bratislava 1943), Bešeňovský, Ľ. (zost.): Andrej Hlinka. (Winnipeg 1983), Kirschbaum, J., Fuga, F. (zost.): Andrej Hlinka v slove a obraze. (Toronto-Ružomberok, 1991), Bielik, F., Borovský, Š. (zost.): Andrej Hlinka a jeho miesto v slovenských dejinách. (Bratislava, 1991), Bartlová, A.: Andrej Hlinka. (Bratislava, 1991),  Slovenský biografický slovník. (Martin 1987, s. 338-339); Baláž, A.- Bebjak, S. (zost.): To bol Andrej Hlinka. In: Magazín Slovenského denníka, 1990;  Vnuk, F.: Andrej Hlinka. (Bratislava, 1998); Sidor, K., Vnuk, F.: Andrej Hlinka 1864 – 1938 (Bratislava, 2008). Letz, R., Mulík, P. a kol.: Pohľady na osobnosť A. Hlinku (Martin, 2009), Olexák, P., Safanovičová, A. (zost.): Antológia časopiseckých a novinových článkov Andreja Hlinku. Martin : Matica slovenská, 2013.   

Róbert Letz