Počas tohtoročných Košických Hanusových dní 2025 sa uskutočnilo výnimočné podujatie venované osobnosti Andreja Hlinku.
Profesor Róbert Letz, popredný odborník na túto tému a editor monumentálnej edície Hlinkovych prejavov a článkov, spoločne s hercom Lukášom Frankovičom, ktorý jednotlivé texty inscenoval, ponúkli publiku živý obraz Hlinkovej osobnosti prostredníctvom jeho vlastných slov z obdobia Československa (konkrétne z rokov 1918-1926).
Edícia, ktorá obsahuje viac ako 1200 komentovaných článkov a prejavov, predstavuje jedinečný prameň poznania nielen Hlinku samotného, ale aj turbulentnej doby, v ktorej žil.
Hlinka ako realista a prorok
Jeden z prvých prezentovaných textov s názvom Duchu sv. príď z neba odhaľuje Hlinku ako realistu, nie ako slepého optimistu. Krátko po skončení prvej svetovej vojny videl, že zápas sa nekončí mierom – práve naopak, bude pokračovať v iných formách.
„Prežili sme pol roka v slobodnom štáte. Práva naše došli uznania. Sme suverenným národom,“ písal Hlinka v roku 1919, no hneď dodával varovanie pred búrkami na obzore, pred biedou, neistotou a morálnym úpadkom spoločnosti.
Profesor Letz zdôraznil prorockú kvalitu Hlinkovej vízie: „Hlinka mal prorockého ducha. Dokázal predpovedať, aké zápasy ešte Slovensko čakajú.“ Jeho cieľom nebolo ľudí vystrašiť, ale pripraviť ich na výzvy budúcnosti. Sám tieto zápasy znášal – či už v období Uhorska, alebo v Československu.
Charakteristickým znakom Hlinkovho myslenia bola kritika pokrytectva doby, túžby po peniazoch, korupcie a mamony. V čase, keď mnohí už odložili zbrane a nechceli počuť o žiadnych ďalších bojoch, Hlinka nemilosrdne odhaľoval falošnosť a upozorňoval na to, že nie všetko je v poriadku.
Apologéta viery v dobe scientizmu
V kázni na deň sv. Martina Hlinka prejavil svoj apologetický um – schopnosť obhajovať vieru proti náporom pozitivizmu a scientizmu. Profesor Letz pripomenul, že Hlinka prekladal z maďarčiny prácu maďarského apologétu Žužaja a bol ovplyvnený mysliteľmi ako Ottokár Prohászka či jezuitský páter Bangha Béla.
„Živeme v dobe vedy,“ začal Hlinka svoju kázňu a pokračoval: „Veda sama nestačí. Dve pravdy na svete nik neodtají.“ Ukázal, že človek môže byť nevzdelaný, no pritom mravný a svätý. Naopak, možno ovládať veľkú vedu a pritom žiť nemravne a necitlivo voči chudobe.
Viera je liekom na bolesti duše. Viera otvára brány večnosti.
Andrej Hlinka
Hlinka položil základné otázky ľudskej existencie: „Čo som? Kto som? Odkiaľ som? Čo je zmyslom môjho života? Aký zmysel má smrť človeka?“ Na tieto otázky veda nedokáže podať uspokojivú odpoveď. Ako povedal: „Veda nevie odpovedať na mnoho nepatrnejšie pravdy. Nevieme ani len to, ako rastie obilné zrno.“
Jeho záver bol jasný: „Viera je tým liekom na bôle duše. Viera je tým tajným kľúčom, ktorý nám otvára brány večnosti.“ A keď je viera tajomstvom, potom kresťanská láska je svetlom, ktoré toto tajomstvo osvetľuje.
Národný politik v zápase o slovenské práva
Dramatické udalosti sprevádzali Hlinkov politický zápas. Po návrate z osemmesačného väzenia v pevnosti Mírov v roku 1920 napísal článok Na slobode doma a socialistická brutalita, v ktorom opisoval brutálne zaobchádzanie a politické machinácie:
„Nikde vie udať príčiny, prečo ma lapili v noci o druhej hodine na posteli. Toto ale každý vie, že moje brutálne polapenie malo za cieľ zdemokratizovať, zfašovať a prefarbiť biele Slovensko na červené alebo zelené.“
Zvlášť bolestivo vnímal útok na vlastnej fare v Ružomberku 2. mája 1920, keď ho po slávnosti Prvého mája napadli dvaja opití „súdruhovia“. Hlinka sa pýtal: „Či je toto odmena za krv našich bratov, synov a priateľov a moje práce za republiku?“
Košický incident 1923
Ešte dramatickejší bol incident v Košiciach 22. septembra 1923, týždeň pred župnými voľbami. Hlinka prišiel na verejné zhromaždenie, no na stanici ho stretol rozvášnený dav: „Začalo to ako v železných klietkach zavreté beštie kričať, revať, nadávať a pľuť.“
V článku Opľuli nás a pohanili Hlinka písal: „Opľuli nás, pohanili, dehonestovali nás, nadávali nám do zlodejov a vrahov. Len milosť božia, že nepili z našej krvi.“
Tragické bolo, že pri obrane Hlinku prišiel o život Ján Hanušovský, člen strany, ktorý zomrel na následky bitky. Profesor Letz pripomenul: „Dal sa povedať, že tým, že chránil Andreja Hlinku, v podstate zomrel.“
Stretnutie Hlinku s prezidentom Masarykom
Zaujímavým momentom boli audiencie u prezidenta T. G. Masaryka. V novoročnom posolstve z roku 1922 Hlinka informoval o stretnutí, kde Masaryk jednoznačne odmietol legislatívnu autonómiu Slovenska:
„Tam u nôh pána prezidenta sme počuli, že on v Pittsburghu činil dohodu nie so Slovákmi, ani nie pre Slovákov, ale s americkými občanmi a pre Ameriku.“
Profesor Letz vysvetlil vzťah týchto dvoch osobností: „Boli to dve osobnosti, možno veľmi podobné, s istou charizmou, ktoré na seba v Československej republike narážali a ktoré nechceli možno jeden druhej ustúpiť.“
Masaryk Hlinku považoval za „príklad nekultúry“, zatiaľ čo seba videl ako zástupcu kultúrnej a vzdelanostnej elity. Paradoxne, oboch politikov ľudia nazývali podobne – „tatíčkovia“ či „oteckovia“.
Andrej Hlinka bol nielen kňaz, ale aj politik
Vo vianočnej úvahe „Pokojné a veselé Vianoce“ sa Hlinka prejavil ako kňaz schopný vytvoriť atmosféru pokoja a zmierenia, no zároveň ako politik, ktorý dokázal aj v tejto úvahe hodnotiť politické strany a vyzývať národ k vernosti kresťanským hodnotám.
„My donesieme republike 330 000 darov vianočných čistých slovenských sŕdc. Toto je naše zrno, náš káder, naše nezlomné šíky,“ písal s hrdosťou o svojich voličoch.
Profesor Letz poukázal na riziko angažovanosti kňazov v politike: „V politike sa stretával s rôznymi ľuďmi, reagoval na rôzne otázky, mohol byť zapletený do rôznych káuz. Potom ho brali aj ako politika, nielen ako kňaza.“
Hlinka však veril, že kňazi sú v politike nepodkupnejší než laici, čo však viedlo k ich prílišnej dominancii v strane aj v 30. rokoch.
Odkaz Andreja Hlinku pre súčasnosť
Na otázku, či nás môže Andrej Hlinka osloviť dnes, profesor Róbert Letz odpovedal: „Možno pre ten politický život, aby sme v súčasnosti dokázali si ctiť tie hodnoty po našich predkoch. Táto digitálna doba nás odvádza od podstatných otázok života. Prečo sme tu? Aký je zmysel našej existencie?“
Hlinka podľa Letza nástojčivo kladol základné otázky a varoval pred stratou identity: „My nesmieme zabudnúť, kto sme a odkiaľ pochádzame. To je veľmi dôležité, aby sme si udržali vlastnú kultúrnu a náboženskú identitu v meniacich sa časoch.“
Andrej Hlinka bol komplexnou osobnosťou – prorokom, ktorý videl búrky na obzore, apologétom viery v dobe scientizmu, neúnavným bojovníkom za slovenské práva a kňazom s hlbokou spiritualitou. Jeho texty z obdobia Československa prekvapujú argumentačnou silou, rétorickou udatnosťou, politickou priamočiarosťou, kultúrnou šírkou a najmä nadčasovosťou.
Ako uzavrel profesor Letz: atmosféra Vianoc, ktorú Hlinka dokázal vykresliť, pripomína skromnosť a potrebu zmierenia – to je šanca, ktorú dnes zúfalo potrebujeme.
Článok vychádza z prednášky počas Košických Hanusových dní 2025, ktorú moderoval Samuel Trizuljak.
Texty Andreja Hlinku inscenoval herec Lukáš Frankovič, odborný výklad poskytol prof. Róbert Letz z Univerzity Komenského v Bratislave.