Na Slovensku sa momentálne diskutuje o Lex Hlinka – o zákone, ktorý má z Andreja Hlinku spraviť oficiálneho Otca národa. Vie národ, kým Andrej Hlinka bol?
Anton Lauček sa svojou historickou novelou Andrej. Fragment zo života, v ktorej približuje detstvo a študentské roky Andreja Hlinku, pokúša dať odpoveď na túto otázku. Jeho kniha je vôbec prvým beletristickým spracovaním života tejto osobnosti.
Hlinka tu nevystupuje ako národný hrdina, ešte nie je osobnosťou slovenského národa. Autor zachytáva mladého Ondráša bojujúceho s maďarizáciou, ktorá mu nedovoľuje otvorene vyslovovať vlastné názory. Bojuje za svoj jazyk, za slovenčinu: „Aký je to národ, ktorý nebude mať ani vlastný jazyk?! A bez jazyka? Žiadna kultúra, knihy, vzdelanosť, nič! Ukáž mi jedného z pospolitého ľudu, ktorý si kúpi nejakú slovenskú knižku! Zostaneme sprostí a cudzí nám budú rozkazovať. Na našom vlastnom! Veď už sa ani modliť nesmieme, ako nás mať naučila!“
Lásku k slovenčine a slovenským knihám v ňom prebudil už počas štúdia na ružomberskom gymnáziu Karol Krčméry. Jazykovedec a pedagóg dokázal mladému človeku ukázať krásy kultúry a literatúry, ktoré vytvorili ľudia uhorskou mocou zatracovaní a zakazovaní – Botto, Hollý, Kalinčiak, Vajanský… Slováci.
Okrem slovenčiny sa Andrej pasuje aj s finančnou otázkou. Jeho štúdium bolo neraz ohrozené kvôli zlej finančnej situácii rodičov. Tento stav sa ešte zhoršil po smrti otca. V tom čase sa o výdavky na Andrejove štúdiá starajú jeho starší súrodenci, ktorým sa zo všetkých síl snaží pomôcť mama. Práve ona dostáva hneď po Andrejovi v novele najviac priestoru. Anton Lauček ju opisuje ako silnú a hrdú ženu. Zobrazuje pomocou nej celý slovenský ľud. Jeho usilovnosť, snaživosť, tvrdohlavosť, nezlomnosť, ale najmä láskavosť. Bojovala s bolesťami, prácou, únavou aj vekom až pokým si nebola istá, že jej syn doštuduje. „Mamu mal stále pred očami. Nikdy ju ako deti nevideli, kedy vstáva a kedy si líha. Vždy prvá na nohách, rodina sa ráno preberala, už bolo nachystané. Tie ruky, milé, teplé a láskavé teraz ležia bezvládne na perine. Ani nezbadal, kedy ošedivela. Stále v čepci, potom, ako zomrel otec, už vdovskom. Pod ním jej vlasy pomaly obelievali,“ uvažuje mladý Andrej.
Moment smrti matky bol pre Andreja veľmi bolestný. Samotný fakt, že už nie je medzi živými ešte sťažila skutočnosť, že nemohol ísť na jej pohreb. Práve sa zúčastňoval duchovných cvičení pred kňazskou vysviackou. „Andrejovi zomrela matka na druhý deň exercícií. Predpisy boli neporušiteľné, a tak seminár nesmel opustiť – syn nemohol ísť ani mame na pohreb. Jóbovu zvesť mu oznámil exercitátor. Čo si vtedy mládenec v tichu svojej cely vytrpel, vedel iba on sám…“
Okrem vykreslenia postáv a charakterov sa autor zameral aj na opis prostredia. Dielo venoval viac-menej Ružomberčanom, a preto sa neostýchal využiť detailný opis jednotlivých lokalít. Najmä Černovej. Vďaka tomu si čitateľ vie jednoduchšie predstaviť nielen okolie, kde Andrej vyrastal, ale dokáže aj pochopiť niektoré tradície. K ich vykresleniu Lauček pridáva aj dobové výrazy, archaizmy a pranostiky. Autor nevychádza len z historických faktov, ale aj z vlastného prežívania genius loci Černovej, keďže sám z tejto dediny pochádza. Na priblíženie a zatraktívnenie novely Lauček využíva prvky magického realizmu – najmä úvodná časť knihy je silne zasiahnutá magickosťou a záhadnosťou – čím jej dáva hlboko tajomný rozmer.
Prvé beletristické spracovanie života „Otca národa s otáznikom“ nám nepribližuje mýtického národného hrdinu, ale človeka. Takého ako sme my. Alebo aspoň akými by sme mali byť.
Veronika Folentová
Vyšlo na Postoy.sk 24. októbra 2007, publikované so súhlasom redakcie.