Mestskému výboru, pripravujúcemu spomienkové slávnosti pri príležitosti stého výročia masakry v Černovej, som sľúbil, že o Andrejovi Hlinkovi, mojom rodákovi, napíšem umeleckú prózu. O tejto významnej osobnosti slovenských národných dejín sa dovtedy neobjavila ani len poviedka, nieto ešte novela, prípadne román. Vtedy, rok pred termínom, sa mi videlo, že text o Hlinkovi sa mi ponúkne do pera sám a bez problémov. Pamätníci zachytili jeho každý krok a výrok, historici mu vyčlenili miesto v učebniciach. Dokumentov bolo dosť, až priveľa, bude teda z čoho čerpať. Tak som sa spoliehal.
Postupne sa ale moja istota, že prózu o černovčanskom národovcovi spravím dobre že nie ľavou rukou, začala drobiť. Písal som o jeho politickej činnosti, ako ho nespravodlivo súdili, o pobyte vo väzení. Všetky takto orientované hárky papiera skončili v koši a neskôr v peci. Desiatky strán, čo sa mi napokon nepozdávali. Možno aj preto, že nemám rád politiku a politikov.
Bolo dohodnuté, že koncom augusta 2007 odovzdám hotový rukopis do tlačiarne. No začiatkom júla, keď som papiere zrekapituloval a vytriedil, z rukopisu zostali štyri použiteľné strany.
Nedá sa nič robiť, pôjdem teda viceprimátorovi oznámiť, že umelecká próza o Andrejovi Hlinkovi nebude. Nasilu niečo písať nedokážem. Cestou do Ružomberka som premýšľal, čo poviem, na čo sa vyhovorím. Môj nesplnený sľub zaváňa blamážou, pretože komisia na vydanie knihy už vyčlenila peniaze a jej budúcu existenciu v pláne osláv avizovala viacerým osobnostiam i organizáciám. Hanba, a to najmä moja!
Na schodoch radnice ma napadlo, že by hádam pomohla radikálna zmena prostredia. Odcestovať niekam, kde sa dobre cítim, a tam sa pokúsiť o to, čo sa doma nepodarilo. Najlepšie do Bulharska, do tejto krajiny som absolvoval najmenej desať leteckých zájazdov, vždy sa mi tam páčilo. V „cestovke“ na námestí pracuje môj bývalý študent, obrátim sa na neho.
„Potrebujem byť dnes večer v Bulharsku,“ oznámil som mu. „Nájde sa nejaká lastminútová jednoposteľovka? Hocikde pôjdem, len nie do južnej časti Slnečného pobrežia, lebo tam boli vlani komáre.“
Majiteľ „cestovky“ začal hľadať na internete, potom telefonoval, potom zas pokúšal net…
Nakoniec mi zvestoval:
„Mám jednoposteľovku. Dvanásťdňovú, letecky. Ale iba Slnečné pobrežie a hotel v jeho južnej časti.“
„Ktorý?“ zaujímalo ma.
„Sredec.“
Triapolhviezdičkový hotel som poznal. Cez jeho plastové okná a dvere sa komáre nedostanú.
„Beriem.“
Mal som tušenie, že veľa toho v Bulharsku potrebovať nebudem. Preto nad váhou môjho kufra dievčina na letisku iba zdvihla začudované oči. Veď je skoro prázdny! Nie som nejaký terorista? Skoro ma brali na osobnú prehliadku.
O pol desiatej večer mi už na recepcii hotela Sredec podávali kľúč od izby.
Promenády na Slnečnom pobreží, ak sa tam večer vyberiete, pripomínajú najrušnejšie pešie zóny svetových metropol. Farebné osvetlenie, reklamy, spústy atrakcií, ponuky občerstvenia, rozvoniavajúce špeciality, stánky so suvenírmi, ovocím, živé sochy, hudobná produkcia v každej reštaurácii, obchody otvorené do hlbokej noci a k tomu ľudské hemženie. Mätež jazykov od angličtiny cez ruštinu, nemčinu, slovenčinu, češtinu. Čo len chcete. Z jednej strany „korza“ niekoľko kilometrov dlhého, nádherné novopostavené a vysvietené hotely, z druhej, tej temnej, počuť špliechajúce vlny. Vdychujete morský vánok a pasiete si oči.
Na promenáde som si všímal predovšetkým ľudí. Zväčša dohneda opálení, a to najmä domáci – chcú popredať, čo ponúkajú, a sú samý úsmev. Ak aj nič nekúpite, nezazerajú, ale poprajú príjemný večer.
Naboku, neďaleko centra, žobralo počerné, asi šesťročné dieťa. Dosť agresívne a neodbytne s natrčenou rukou unúvalo turistov. Zrazu len zmizlo, a ja pozerám, kde sa podelo. Muselo dostať avízo o dvoch prichádzajúcich policajtoch. Systém varovania bol nenápadný, ale dokonale vypracovaný. Mladé žobráča bolo vidieť o sto metrov ďalej, tam sa premiestnilo.
Knižku o Hlinkovi začnem Cigánmi, pomyslel som si. S týmto etnikom sa často spája aj niečo exotické, nepoznané a tajomné. Vedia čarovať, veštiť, záhadne miznú…
V Černovej nikdy nebývali Cigáni. Jediný raz sa usadila takáto rodina na kraji chotára ťahajúceho sa od Ružomberka smerom k dedine – okupovali polorozpadnutú búdu v dolinke pod Kľačnom. Nevyhnali ich stadiaľ, miestni sa zľutovali, pretože okolo Cigánky sa motalo deväť usoplených polonahých detí. Živili sa všelijako, hlavne žobraním, nie krádežami, lebo dobre vedeli, že by im domáci žiadnu zlodejčinu neodpustili. Len potom začiatkom leta Cigán umrel. Sedel na lavici opretý o stenu, jeho Šárika ho nechala na pokoji, len mu občas odohnala muchy. Domnievala sa, že spí. Všimla si, že je nebohý, až na tretí deň, keď sa búdou začal šíriť sladkastý zápach. Vymlátila deti, aby plakali za otcom, a šla úmrtie ohlásiť na úrady. Dovolili jej pochovať muža pri plote cintorína, ale k vykopanej jame sa nik nedostavil. Hľadali nebohého i jeho rodinu, no tí akoby ich zhltla najčernejšia cigánska zem.
Písal som každý deň do druhej – pol tretej v noci. Na raňajky medzi poslednými, cez deň sem – tam nejaké jablko alebo broskyňu. Keď mozog odmietol pracovať, pomohlo plávanie v hotelovom bazéne. More som za celých dvanásť dní prakticky nevidel. Na večere sa mi podarilo trafiť do blízkej, značne svojráznej reštaurácie. Svojráznej hlavne kvôli jej majiteľovi. Už pri prvej návšteve tejto malej zastrčenej „reštiky“ to vyzeralo neobvykle. V miestnosti gýčovito pomaľovanej bulharskými folklórnymi motívmi stálo päť stolov prikrytých igelitovými obrusmi neurčitej farby. Štyri stoličky pri každom, na nich zopár hostí. Bavili sa veľmi potichu, ale v prvom rade sa pchali tým, čo mali na tanieroch.
Sadol som si k voľnému stolu a otvoril som jedálny lístok. Skromná ponuka zopár jedál a šalátov ma prekvapila tak, že ma pokúšalo zdvihnúť sa a odísť.
Zrazu, akoby vytušil moje rozhodnutie, sa v dverách oproti zjavil majiteľ. V bielej, dosť zakvickanej zástere, chlapisko hádam stošesťdesiatkilové. Holá lebka s prižmúrenými očami sa rozhliadala po miestnosti. Šiel z neho aj trochu strach.
Okamžite spoznal nového hosťa a pobral sa ku mne.
„Dojč? England? Rus? Čech? Što ty?“
„Slovák,“ priznal som sa. (Hádam ma nezmláti.)
Viditeľne ho moje priznanie potešilo.
„Já mluvit slovacky,“ oznámil víťazoslávne a vzápätí mi vytrhol „špajzekarte“ z ruky. „Vyser se na jídelní lístek, ten je pro blbý Němce! Já ti navařit, co ty budeš chcíp.“
Ohúrilo ma.
Čože?
„Co ty budeš chtít,“ opravil sa. „Dnes máme teletinu na hříbkách. Přinesu.“
Neopovážil som sa odporovať.
Skôr, ako sa skrútil do kuchyne, zo suda v chodbičke načapoval pollitrovku piva.
„Pi! Když najíš, dostaneš druhý.“
Pivo dáko nepijem, ale čo môžete robiť? Jeho bezprostredné spôsoby mi podvedome imponovali, tušil som, že tento človek nechce zákazníkovi zle. Možno svoju neokrôchanosť vyváži dobrou kuchyňou. Nechám sa prekvapiť.
Pivo, akurátne vychladené, po celodennej horúčave neotupilo, skôr ma prebralo. Prinesená teľacina na hubách mala všetky znaky toho, že ju pripravoval majster. Správne ju doplnilo druhé, hoci neobjednané pivo. I keď napchaný a naliaty, cítil som sa príjemne.
Účet nešokoval. Normálny.
Hotel Sredec obsadzovala z väčšej časti nemecká „cestovka“ a najhlučnejšie sa v ňom správali postpubescenti, ktorí sa obyčajne po rozbrieždení vracali z diskotéky. Nehorázne hulákali a oblečení skákali do hotelového bazéna. Nik bandu neumravnil, ich starší krajania sa neopovážili, lebo v Nemecku vám taký pubertiak môže bez príčiny naklásť aj po papuli a vy sa ho podľa nejakých poondiatych zákonov na ochranu mladistvých nesmiete dotknúť, aby náhodou neutrpel psychickú traumu z toho, že mu kazíte pôžitok z fackovania. Ich vystrájanie ma prebúdzalo, vyšiel som zakaždým na balkón:
„Haltet Maul! Ruhe!“
Tak ich to zarazilo, že stíchli a zaliezli do izieb. Toto sa opakovalo každé ráno, a pravidelne. Zrejme si ma dobre zapamätali, lebo v deň odchodu, keď ma videli traja z týchto mládežníkov s kufrom pobaleného vo vestibule, prihovorili sa, vraj im moje pokrikovanie z balkóna bude chýbať, údajne sa v podiskotékovej nude na to tešili.
Potvory.
No vyzerali aspoň úprimní.
Románový fragment o mladosti Andreja Hlinku sa mi v Bulharsku podarilo takmer celý napísať. Chýbali mi posledné vety. Vedel som, že text zakončím Hlinkovou vysviackou za kňaza, ale mi chýbal nejaký vhodný sprievodný motív. Aby záver nesmeroval k jednoplánovosti, ale skôr k viacvýznamovosti textu…
Druhý deň po pristátí na letisku v Bratislave som sa vybral na Spišskú Kapitulu. Pozhováram sa s jedným starším kňazom, Msgr. Kľučárom, pamätajúcim ešte biskupa Jána Vojtaššáka.
„Nespomínate si na nejakú drobnú udalosť, niečo nepatričné a neplánované, čo trošku oživilo vysviacku kňazov? Za tie roky sa muselo niečo prihodiť, také, čo síce nenarušilo posvätný akt, ale vyvolalo povedzme úsmev? Veď aj v nebi majú žartovne vyzerajúce ľudské prešľapy radi.“
Po mojej otázke sympaticky vyzerajúci starý pán monsignor dlhšie rozmýšľal.
„Neviem… Raz sa stalo, že Hanus, už ako asistujúci kňaz, nasadil biskupovi naopak mitru. Stuhami dopredu, a tak si otec biskup musel mitru sám otočiť.“
„Toto asi nie,“ špekuloval som. „Čo ešte také sa udialo? Za toľké roky…“
„Nestalo sa nič.“
„Škoda. Potrebujem nejakú drobnosť, nevinnú pikošku, chytiť sa niečoho.“
„Lietali tam vtáčatá,“ napadlo zrazu starému pánovi.
„Aké vtáčatá?“
„Zahniezdili za oltárom a kostolník ich nechal tak.“
„To mi stačí. Ďakujem.“
„Božie vtáctvo Boha ospevuje“ – takýto výrok zo zasadania mestskej rady (signorie) v stredovekom Taliansku som, pamätám, niekde čítal.
Inšpiroval ma spolu s monsignorom k záveru knihy.
A tak svätá omša a obrady spojené s vysviackou pokračovali a neúnavné červienky stále brnkali ponad hlavy prítomných. Na okamih sadli na vchodovú mrežu s muškou alebo červíkom v zobáčiku, iba kukli trnkovým očkom a vzápätí vleteli dnu.
Nič ich nepomýlilo.
(Z knihy Antona Laučeka Iba tak II. Publikované so súhlasom autora)